pondelok 27. decembra 2010

no hope for the kids

zanedbávam to tu, ja viem. ale bolo milión koncertov (o tom sa chystám podať depešu) a nestíhal som ničovaté nič. v januári sa to pokúsim všetko dobehnúť. a čo sa týka soundtracku mojich dní, tak od 18.12. počúvam dokola a dokola stále jednu jedinú platňu. každučký deň. už sa mi to dlho predlho nestalo, že by som furt dokola obracal jeden asfalt. a tuhľa prišli chlapci z Dánska a všetko zmenili. hit na hite, punkrock jak riť. No Hope For The Kids - s/t (Feral Ward, 2006).

streda 1. decembra 2010

soundtrack nového snehu 12.1

koncertový denníček:

vo štvrtok som dvojákom v Brne odštartoval svoje Piškóta Tour. najprv som zahral na podzemnej akcii pre starých aj mladých androšov a cítil som sa ako doma. vlasatci to prijali viac než dobre a ani sa mi odtiaľ moc nechcelo odchádzať. druhá akcia bola pripomenutím dňa proti domácemu násiliu, aj keď kvôli zmätku s klubom a nedostatku miesta som nakoniec žiadny infostánok nevidel. tešil som sa na Citizens zo Škótska, ale akosi mi to v ten večer nešmakovalo. ani počas svojho vystúpenia som nebol celkom vo svojej koži. síce som to možno úspešne maskoval, ale keď sa necítim so svojím hlasom v pohode, tak to asi nie je celkom ono. celkovo sa mi vidí, že som si s Rúbaniskom uplietol na seba taký menší klaunovský bičík. ale ako sa hovorí, kto sa dal na boj, musí bojovať. a ja budem. najkrajšia časť večera preto bolo pre mňa posedenie u Gaby a Toňa so štamperlíkom domácej, pekne v kľude, psík Čuľo poskakoval a všetko bolo ako má byť. ďakujem priatelia.

v piatok sme sa presunuli do Brezna, kde sa zomlela riadne chaotická akcia. ale na vine som si sám, a premiera ochutnávok, rozhovorov a stretnutí najmä pri bare. ľudí sa však nahrnulo vrchovate. teší ma, že aj folk a folkabaret spolu s reggae-hip-hopom dokáže pritiahnuť ľudí. ale najväčšia kombojka nás čakala až o druhej v noci, kedy nám vypovedalo auto a museli sme sa ťahať po zime s otvoreným oknom a ako čeršnička na torte boli premúdrelí policajti-zasrani, čo nás zastavili.

v sobotu v Detve sme zapichli posledný klinec do novembrového hrania s Kľemones. zvuk bol geniálny, ľudí pomenej, ale zato divokí a najmä veľmi úprimní a milí. a špecialita klubu: pomalý výťah - ako jediná cesta z a do klubu, naozaj perlička.

a teraz k môjmu soundtracku dnešných dní: bude to ťažké. krásnu záľahu snehu totiž asi nedokázala predčiť žiadny muzika, tak som za posledné dni moc toho nenapočúval. skúšal som všeličo, ale nič nepasovalo. ako tak to išlo so starými bostonskými šarvancami Jerry´s Kids (Is This My World?) a dobre som sa zabavil zase len pri klasickom hovorenom slove od L+S a Radošinského Naivného Divadla (Loď Svet). počúval som všelijakú muziku, ale nič mi nešlo akosi pod nos. a potom svetlo! narazil som na diamant. už som túto kapelu spomínal, ale nedá mi to zas. Sin Ropas z USA sú dvaja chalani, čo hrajú "strašne pomalú a obyčajnú muziku", mohol by povedať niekto. pre mňa je táto kapela ako droga. už to počúvam neviem koľký krát po sebe a neviem sa tých piesní zbaviť ani nabažiť. už dlho som nič podobné nezažil. dokonalý zvuk, dokonalá atmosféra, dokonalé spevy, krásne hry s tónmi, bomba špica, nenápadný klenot, čo odkrýva svoje krásy až po preniknutí na molekulárnu úroveň. a keď som sa po nich pozrel na nete, tak som sa dozvedel, že práve vydali nový album. ochutnávky na www.sinropas.com. soundtrack čerstvo napadnutého snehu je jasný: Sin Ropas.

streda 24. novembra 2010

soundtrack 11.4

kapelový denníček:
v piatok sme došli do pajzla v Považskej Bystrici, kde sme mali hrať, trocha skôr. v džuboxe vyjebaný Krátky Proces. krčma plná pankáčov. už nerozumiem ničomu. "oikáči" potom odišli na Alkehol, to je podľa mňa presne kapela pre takéto "neurčité" typy.
koncert bol skvelý a divoký. najmä fúzatý krčmár Miro s mixpultom rovno na barovom pulte, čo mal vlastný mikrofón a tak sme sa medzi piesňami mohli doberať. aj podpultová domáca bola skvelá.
v sobotu potom Brezno. konečne sa podarilo dobyť Bomburu. benefičný koncert, účasť masívna, atmosféra skvelá. na psí útulok sa podľa mňa vyzbierali šialené prachy, klobúk dolu. koncert a zvuk parádny, do rána sa hýrilo a tancovalo. nejde o to, či si metalista alebo pankáč, dôležité je srdce. môj hit večera: "aj tak sme stále trešeri!!!" špeciálna vďaka Davidovi za nocľah a starkej za pohostenie, najmä za dvojité varenie (sójový segedín, mňam!).
dokopy som sa dával až do pondelka. neviem čím to je, ale tento týždeň ma bavili také ťažšie veci (z ľahkých médií, keďže platne stále kade-tade):

Baroness - Blue Record (2009, Relapse)
oproti červenému albumu pestrejšie a širšie. akoby starí hipíci objavili sludge/metal. najmä mix hlasov ma strašne baví. úplne sa vznášate na krídlach melódií. krása. pri tomto albume sa nedokáže nudiť hádam nikto.

Weedeater - ...And Justice for Y'all (2001, Berserker/Game Two)
no čo, otvoriť whiskey, zapáliť joint a ide sa na to. to je také hlúpe klišé, pretože Weedeater šlape aj bez týchto barličiek štýlu. ťažktonážne riffy ulepené z magmy a potu. a mihnú sa tu aj doslova hitové kúsky (Southern Cross) a tiež ma baví, keď sa z bažiny vzácne vynoria pre stoner/sludge osviežujúce (nechápať doslova) hlasy.

Jesu - Jesu (2004, Hydra Head, Daymare)
veľmi znekľudňujúci album. aspoň na mňa tak pôsobí. niekedy sa pristihnem, že neviem, čo vlastne počúvam. či je to ambientný drone metal alebo za hmlu efektov umne zamaskované pop songy. a práve pre tú nekľudnú atmosféru ma to asi priťahuje. aj keď v tých pasážach, keď tam znejú tie úchylácke učesané viac-hlasy, by som to najradšej vypol.

Another Breath - The God Complex (2009, Panic)
trochu rokenrolu neuškodí. ja viem, je to "najvíc nejlepší" nadupaný hardkor album. ale kto tam nepočuje ťah turborokenrolu, ten je hluchý podľa mňa. nič pre veriacich.

L+S - Strela ti do matere
po dlhšej dobe striedavej abstinencie od tejto dvojice sa zase pomaly prepadávam do ich sietí. ja za to nemôžem, že dnešný humor mi smiešny ani zďaleka nepripadá.

piatok 19. novembra 2010

soundtrack 11.3

výročie pádu komunizmu. ďalšie babie letné časy. práca s drevom. polička na vinyly v procese. platne sú rozhádzané. tak som počúval z iných zdrojov. toto ma tento týždeň dostalo najviac.

Jaya The Cat - More Late Night Transmissions With... (2007, I Scream)
pred našim sobotným koncertom v Košiciach som tento album po prvý krát počul z reprákov v Collosseu. hneď som sa vypytoval čože to je. veľmi chytľavý rancidovský stomp, mixnutý reggae a parádnym chrapľavým vokálom. ja moc ska-príbuznosti nepočúvam, ale Jaya The Cat sa mi páči. a títo amíci presídlení do Amsterdamu v decembri budú vyplachovať ušné bubienky aj v našej zaprdenej zemičke.

Trailer Trash
objavil som to náhodou na internete. Petr Janák je kamoš a navyše kurva talent, bez debaty. opustil loď The Crooked Beats a v Prahe sa sčuchol s ďalšími typmi. to, čo vyprodukovali má rozhodne úroveň a gule jak nasratý Iggy Pop. garážový punk s trochou psychedélie a uvrieskanými vokálmi, ale bez toho aby sa tvárili intelektuálne. skreslenie tak akurát doprava a devastujúce melódie. český rybník ošťali veľkým oblúkom.

Nice Face - Immer Etwas (2010, Sacred Bones)
jednočlenná kapela týpka menom Ian Magee. tento album je skvost, nájdený niekde na Brooklynskom smetisku. ozvenový lo-fi disko-punk z garáže. ak budem niekedy na dekadentnej future-punkovej diskotéke, tak chcem aby tam hralo presne toto.

Nonconformist / Attitude - split (2002)
totálna klasika. Nonconformist z Košíc viac známejší a prefláknutejší. hudba ide len vpred a vpred, a do toho refrény so silou utrhnutej lavíny. volume doprava, ruka hore. tak tancuj! Attitude v ničom nezaostávajú. babské vokály síce nasraté, ale predsa to celé dávajú do jemnejšej polohy. úprimnosť z toho páchne na sto honov.

Paradox (1983)
tu je základ dnešnej Zóny A. keď to počúvam v súvislotiach, tak musím dať za pravdu nášmu bubeníkovi Dankovi, že Paradox je fakt super. je tam všetok ten hnev, radosť, naivita, nadšenie v takom ešte neobrúsenom stave. ale pritom nápadmi sa nešetrí a niektoré riffy sú fakt super, keby táto kapelka vyrástla v USA alebo UK, bola by legendou. aj to, že to mám na zašumenej kazete prispieva k dobovosti. milujem staré kazety.

piatok 12. novembra 2010

soundtrack 11.2

tak krásny týždeň to bol. konečne bez roboty, celé dni doma, robím tričká, obaly na cedečka a hlavne: počúvam kopu muziky. tak ideme na to, to najlepšie tento týždeň. ako vždy, bez poradia.

Tragedy - s/t (2000, Skuld)
je kurva treba niečo ku tomuto písať? vydrbané ikony štýlu. platňu mám z náletu na Berlín, čo sme podnikli koncom augusta. obchodík Bis Auf´s Messer sme hľadali ako debili, točili sme sa dokola, až sme sa vrátili tam odkiaľ sme vyšli a tam to bolo. podobný krám mať na Slovensku, tak nechcem nič viac.

Bérurier Noir - La Bataille De Pali-Kao (1983-1984)
táto kapela je divná. ťažkopádny francúzsky punkrock s divnými bicími, skandovaným spevom a opakovačkovými gitarami. taký kolovrátok. tie bicie sa nedajú zameniť s ničím iným, také nemá nikto. väčšina piesní je z koncertov, kvalita však celkom dobrá. s BN ma zoznámila kamoška z Montpellier, veľa mi o nich hovorila, potom mi doniesla kazetu, odvtedy sa u mňa nezmazateľne zapísali. trocha ma škrie, že nemajú na svojich platniach preklady, lebo žabožrútštinu neovládam a viem, že texty sú veľkou časťou ich tvorby. mám radšej, keď kapely spievajú svojou rodnou rečou, tá pandémia "ingliš-singing" bandov je trápna. ale do bookletov je preklad predsa len potrebný. keď už použiť angličtinu, tak takýmto spôsobom je to podľa mňa rozumné. nikdy nevieš kto sa ku tvojej muzike dostane a pokiaľ sú texty dôležité, tak to treba robiť. aj keď doma sa ti budú všetci smiať, že načo tam dávaš preklady, veď oni rozumejú... to už ani nehovorím o vrieskavcoch. a vôbec, nemám rád platne bez bookletov alebo bez textov, to je hanba a v mnohých prípadoch veľká škoda.

Bauhaus - Burning From The Inside (Beggars Banquet, 1983)
zunčanie, potom to prejde do úderu na rytmičák, potom perfektná gitara... milujem to. asi najlepšia otváracia pesnička v histórii rokenrolu: "She´s In Parties". to je jedna z mojich najobľúbenejších vôbec. táto platňa je napchatá hitmi. doslova. a keď si spomeniem, že som ju zohnal za 50centov v Anglickom mestečku Lewes na smetisku, tak mnou prebiehajú radostné vlny. (áno, na smetisku. zriadenci sa tam hrabú v obrovských kontajneroch na triedený odpad a vyberajú použiteľné smeti a tie potom v takej unimobunke predávajú za smiešne ceny, paráda)

Dirtnap Records Sampler 2010
toto neni platňa, iba sampler, čo vydavateľstvo zavesilo na voľné stiahnutie. tak som stiahol. vypočul. potom zas a zas a zas. a včera zas a celý deň. už som bol asi presýtený všetkými tými ťažkými témami a akordami a tak mi tento výber padol veľmi vhod. vydavateľstvo sa špecializuje na taký ten punkrock, čo má prívlastky power-pop a podobne. nemám moc rád tieto škatule, ale čo už. v princípe sú to kapely, čo mastia melodický punk a sakra fofrem. šak klikni na www.dirtnaprecs.com a uvidíš. ja som nikdy nemal rád tie žabomyšie vojny medzi počúvačmi takej a onakej muziky. všetci sme na jednej lodi, tak načo sa hádať o fazule? aj tak nikdy tomu, čo počúva iba Discharge nevysvetlíš, že Ramones sú popiči. a naopak. ja to mám hodené tak, že počúvam aj aj. a ešte omnoho viac. nevediem žiaden jednoštýlový boj. a práve tá pestrosť mi umožňuje oceniť jednotlivé klenoty. keby som furt v kuse počúval iba power-pop, tak ma drbne. keby som točil iba power-violence, tak to tiež dlho nevydržím. a to platí úplne o všetkom, čo počúvam. najlepšie to napísali ľudia z kapely Something Fierce (tiež z toho samplera): "say it fast, say it loud, make it fun and make it mean something". tak pod toto sa podpisujem krvou.

zastavte sa ak budte mat cestu okolo:

piatok 5. novembra 2010

soundtrack 11.1

kto by to bol povedal, že ešte príde taká pekná jeseň. mám more času a tak ho konečne využívam ako chcem a dávkujem si tú krásu v konských dávkach. a popri tom konečne aj muziku. už som sem dlho nenapísal o tom, čo ma za poslednú dobu dostalo a tak dobehnem staré resty.

Neil Young - Rust Never Sleeps (1979, Reprise)
prišiel som k tejto platni ako slepý k husliam. keď som bol v UK, tak pri vypratávaní starej stodoly som mal zrazu k dispozícii veľa starých platní. zobral som si takmer všetky, samozrejme. táto bola zamaskovaná v obale Buddy Hollyho. až neskôr som zistil, že obal a vnútro sú odlišné. a až po dvoch rokoch od nálezu som si to tento týždeň pustil a tie číre melódie ma odstrelili. hlavne A-side zo štúdia ma dostáva. jednoduchá, nefalšovaná a krásna doska. hneď prvý song "My My Hey Hey" a posledný "Sail Away" sú ostré náboje. len škoda, že nemám k nej originálny obal...

Hüsker Dü - Warehouse: Songs And Stories (1987, WB)
ďalšia vec, čo som si doniesol z UK, za pár chechtákov z burzy. dvojplatňa pod major labelom, divný obal a divný obsah. takmer mainstreamové piesne, ale iba zdanlivo. všetko je to naštrbené prazvláštnymi aranžmánmi. absolútne neortodoxne pracujú so všetkými nástrojmi a dvojhlasmi. basa supluje gitaru a opačne. pri každom vypočutí tam nájdem niečo iné. a pieseň "She Floated Away" je masakrálny hit. mám obsesiu púšťať to každému, čo ma navštívi...

Pixies - Surfer Rosa (1988, 4AD)
čarodejníci Pixies a rejžo Steve Albini... treba k tomu ešte niečo dodávať?

Johnny Cash - American V: A Hundred Highways (2006, American Recordings, Lost Highway)
celá séria American Recordings je geniálna, to je bez rečí. a piata časť ma včera v noci dostala. songy ohlodané až na kosť. pevný a zároveň trasúci sa hlas, doslova skúpa gitara a občas niečo vkusné naviac. sparťanské aranže odhaľujú neuveriteľnú silu piesní a kruťárna "God´s Gonnna Cut You Down" tak pôsobí ešte ostrejšie.

Thema 11 / Gride - split 7" (2009, Insane Society)
drevorubači z Gride určite prepáčia, ale v tomto vinylovom boji u mňa vyhráva T11. odkedy som si tú platňu kúpil, tak ich strana bola pod ihlou nespočetne krát. boli noci, keď som to počúval dookola ako kolovrátok. a pritom na ich strane je jedna jediná pieseň. prerobená kombojská soundtrackovka "The Man With The Harmonica" od Morriconeho. z opusu urobili českí hošani ešte väčší opus. tá pieseň trhá tmu na márne kusy. labutia pieseň T11. tomuto sa hovorí "majstrštyk".

streda 27. októbra 2010

rekapitulácia minitour 10.4

FĽAŠA TYRANIE MINITOUR (október 2010)
(alebo "Krátke čítanie o krátkom tour" ::: bude aj rozsiahlejší tour-report)

>

22.10. Orlová Futra (TxIx, DxFxFx, Rbnsk)
vlak, pivko, gitara. hotová trampská idylka. Karviná, Dan a Bedya, auto, Orlová, Futra. vo Futre misionár Borlík hustí do ľudí svoju prezentáciu a nie a nie skončiť. aj ľudia, čo stáli pred Futrou pomaly odchádzajú. koncert veľmi komorný, ani sa nezvučí. začínam ja, hrám najmä úplne nové piesne, je presne taká nálada na premiérové skúšobné nástrely. po mne TxIx, tipujem si piesne, ktoré by sa mi páčili na splitku. na akom? to je ešte skoro hovoriť. vonku sa sčuchnem s miestnymi smradmi a verbujem si publikum na Rbnsk. naozaj vojdú. Rbnsk je po "občesrtvení" divoké a nespútané. tak ako tomá byť. nápľuvky a kopec ostrej srandy, až sa miestami bojím, že dostanem po hube od menej chápavých. po koncerte prechod na byt ku Danovi, ešte klábosíme, počúvame kopec dosiek a potom spíchov.

23.10. Praha Discentrum (TxIx, DxFxFx, Rbnsk, Tom77)
na rannom nákupe raňajok mi Dan poradí 24% pivo Primátor. kúpim dve. Bedya príde na svojom fáre, skočíme pre Lucku a valíme do Prahy. najprv majstrujem obaly na CD, potom si dávam do nosa Prímatorov. účinkujú skvelo. auto necháme v Discentre a ideme na nákup do Rekomanda. potom čajovňa, kde netuším čo robím, ale dám si aspoň skvasenú kofolu. večer je v Discentre plno ľudí, pomerne dosť Slovákov. TxIx dnes začína. uprostred davu, akusticky. potom Tom77. ten sa zase nahlučil tak, že som musel ísť von. potom idem ja a nakoniec Rbnsk. s nápľuvkami sa pridávajú aj ľudia, dokonca mám konečne ako pravý muzikant na čele stokorunáčku, ibaže neplatnú. po koncerte sa obšmietam pri bare, hádžem klacky Čárlimu, skončím ako zabarovo-jutubový dídžej a zastihne nás až ráno. ostatní vyspinkaní ma naložia do auta a zobudím sa v Moste.

24.10. Most park (TxIx, DxFxFx, Tom77)
pristaneme v parku na obed. tam nikoho. tak dáme koncert pre seba, Borlíka, a ešte asi štyroch ďalších ľudí. je tam krásny ošúchaný bazén, ako stvorený na smutný nedeľný koncert v jedno smutné jesenné popoludnie. hráme na preskáčku. ja mám hlas v riti, tak škrípem jak staré vráta. najesť, zbaliť a domov. prespím väčšinu cesty. pred Brnom sa budím a pozorujem padajúcu tmu a potom tmu a svetlá. v Orlovej si dáme niečo pod zub a pokojný večer u Dana. na druhý deň sa budím do upršeného rána a cestujem domov. tri dni ubehli ako voda, ale zážitkov máme aj na týždeň. ako spievajú Ramones: touring touring is never boring.

anarchofolk : Tyranie Identity ::: www.tyranie.amaru.cz
špinavý folk : Dáša Fon Fľaša ::: www.bandzone.cz/dasafonflasa
ukričaný pankáč : Tom77 :::::::::: www.bandzone.cz/tom77
nihil & chaos : Rúbanisko ::::::::: www.rubanisko.kkt

piatok 22. októbra 2010

rekapitulácia koncertov (časť druhá) 10.3

hej hou občania, za veľmi krátku dobu zažívam kopu koncertov. to mám rád.

15.-16.10. Okthoberfest - Starý Smokovec - Casa Dolce
veru, Casa Dolce mi už príde ako ozaj sladký domov. vždy sa tam teším a cítim sa tak ako doma. tentokrát putujem autom aj s Borlíkom a cestou sa vôbec nenudím, vedieme dlhé debaty o všetkom možnom. síce hneď v Žiline urobím pirátsky kúsok, že by sa všetkým dopravákom postavili od jedu pokutové bločky, ale potom to už šlo celkom fajn. keď o pol jedenástej dorazíme do Smokovca, už mastia zaskakovači Boiling Point, akurát sa stihnem vybaliť, takže z ich thrashpunk setu nevidím ani holý prd. a hneď po nich ide môj osobný vrchol "festivalu" Vocatio Interna. pekelné peklo zo samotného nahlbšieho pekla, zlá a zúfalá zloba, neutíchajúci plač a kruté náreky. kysucká hrôzovláda. tam v tých severských vrchoch sa asi niečo zlé deje, že takto musia drtiť. hrali tak intenzívne, že Slavkovský štít to nevydržal a rozštiepil sa. po nich Disbeatless z Jihlavy bez speváka, ale zvládli to aj tak, vlastne som si vôbec nevšimol, že spevmi iba zaskakujú. taký temný, valivý, monotónny rokenrol. bavilo ma to. nakoniec domáci zasrani Time Of My Life. zdalo sa mi, že Kubovi trochu odchádza hlas, ale aj tak to bolo super. klasicky kvalitný hardkorpunk, tak jak ma to baví. plus prehliadka bývalých bubeníkov. ale neťukol si ani jeden. na konci coverová smršť. Poopičný Stav vládol, plus ten text ja hodí jak riť na šerbeľ pre mňa teraz, takže ma to totálne dostalo. potom je čas do rána sa natriasať pri platniach. idem na to, ľudia sa bavia. nič netreba riešiť.
na obed vyskočím zo zeme rovno do auta a fujazdím na Štrbské plesó o-o. špacír na vodopád Skok a späť do Smokovca. medzitým si Kubo vytiahol gramce, takže ma víta Beastie Boys, ale naštastie sú tam chalani z BxPx a tí to korenia lepšou muzikou. dnešný večer začína Rúbaniskom. ako som hral, nech posúdia iný. ja šem še pobavel. a dal som si patentovať univerzálne výmenné DIY tričko. medzičasom dorazili Litovskí bračekovci a ako prví idú na paškal Brosided, potom GxFxTx (tí si trošku vylepšili svoju reputáciu zo Žiliny), pak Jakubysko a Roxor, nakoniec st8le viac "vandalizujúci" Čad. nejdem písať radšej nič, lebo zo všetkých kapiel som videl iba črepinky, všetko som poctivo prekecal vonku na zime. ja keď sa raz dostanem do prúdu, nedá sa vyplávať. s platňami mi tentokrát vypomohol Deneš, za čo mu ďakujem a som rád, že si to tak parádne užíval. ja tiež. spať sa išlo o siedmej. tentokrát neboli žiadne Popudlinské Močidlany ako minulú noc (sorry Borlík a nočný stolík). v nedeľu poobede budík, všetci sú nenávratne preč. iba vranovčania a my sa tu potulujeme a čakáme na koniec sveta. pomôžeme Kalymu s upratovaním a podvečer naplníme auto pozostalými a prdíme domov. ďalší perfektný víkend prešiel ako lavína. o rok hádam zas.

20.10. Spišská Nová Ves - Semafor
Marek si nedá pokoj. ale tentokrát ho úplne chápem, pretože pokiaľ ide o Straightjacket Nation, tak neni o čem. vo vlaku si otvorím víno a trošku pilujem hru na hudobný nástroj. no, maestro zo mňa nebude, ale gitarou dokážem ledakoho prekvapiť (keď naňho vyskočím spoza rohu a jeb po hlave). v Semafore pol človeka a tak neni spechu (mám rád "akože-preklady" z češtiny, môj najobľúbenejší je legendárny Robčov preklad nepreložiteľného slova "říz" ako "rijez"). Rúbanisko sa dobre používa či už na otvorenie alebo zatvorenie koncertu, tentokrát to vyšlo na otvorenie. dokonca aj klokani sa prizerali, neviem či preto lebo takého debila ešte nevideli, alebo sa im to naozaj páčilo. tentokrát som svetu predstavil nový revolučný systém univerzálnych DIY nášiviek, v tomto prípade "nápľuviek" (pre podrobnosti mi kľudne napíšte. ako vyzerá taká pravá onápľuvkovaná pankáča, sa môžete pozrieť tuto). Na Smiech klasicky dobrý, ba povedal by som, že ešte lepší a rýchlejší ako naposledy. nejaký ten coverík od Kritickej S., aby bolo jasné odkiaľ fúka vietor a hotovo. nakoniec kenguriaci a kengura z krajiny dingov a aboridžingov. nátresk ako prasa (myslím hudobný, lebo o návštevnosti stredajšieho koncertu si nebudeme robiť ilúzie). mastili jak diviaci, ale na moje potešenie a počudovanie dali aj zopár piesní, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani rokenroloví fotri od Wipers či Hot Snakes. ale orientácia na chytľavý namastený HC/punk prevládala a drtila všetko. bubeníčky tu v Semafore v poslednej dobe idú a táto s prehľadom kraľovala. po koncerte špásy s Adrikom a hajde ku Danovi na dom. koaly zaliezli na eukalypty, my s pánom domácim sme ešte zadelili Jägera a potom už len chrápanie. ráno sa basák zo SJN priznal k Dylanoidnej folkovej tvorbou, tak sme hneď nadviazali kontakty. keď som cestoval domov, padal sneh, čo sa prepadával pod zem, všade boli krásne jesenné farby, slnko tak zvláštne svietilo, počúval som nový Leatherface a mal som chuť plakať od šťastia a objímať celý svet. to sú tie momenty, ktoré si budem pamätať... "it's good to be home, it's good to be gone"

utorok 19. októbra 2010

rekapitulácia koncertov (časť prvá) 10.2

posledných pár dní som nemal čas akosi na nič, bol som v jednom kole s koncertami. buď organizačne alebo ako aktér alebo tak napoly. tak aspoň zhrniem, čo to bolo za akcie.

8.10. Spišská Nová Ves - Semafor
Marek si zase raz nedal pokoj a zľutoval sa nad okoloidúcou kapelou z Berlína. prizval aj Disident, nech reku prídu pankáči. deň pred koncertom komplikácia. vo vedľajšej krčme koncert zadarmo vonku do desiatej. tak sa začne až po desiatej, to je taký nemecký čas, aspoň sa nebudú cítiť nesvoji. a my sme sa nemuseli ponáhľať. krčma poloprázdna, všetci sa pohupujú na Karavane zadarmo kdesi v tom druhom šenku. Marek s Jankou zobrali Semafor do vlastných rúk a zachránili ho pred osudom diskoklubu (aj keď osobne si to neviem predstaviť, že by tu z toho bola natriasareň). ľudí sa po desiatej nahrnulo celkom uspokojivo, koncert otvárame s Disidentom. v malom priestore sa rád šaliem, tam ma to vždy baví. síce inštrumenty ľahko tu prichádzajú k úrazom, ale kto by na také hľadel v ošiali rokenrolu. Nemci United And Strong zaujali z našej kapely iba opitého speváka Aľeho. a bubeníčka zaujala samozrejme bubeníka Danka. ináč "miliónkrát počutý húpačkový hárdkor", aby som súhlasne citoval organizátora. prečkal som pri distre a trpezlivo som vysvetľoval pankáčom, že nie, tie tričká nie sú zadarmo. Nemci sú veľmi milí, strejdedž mládež, chcú sa družiť, vymieňať cédečká, idú na Ukrajinu a do Moldavska. keďže na druhý deň ráno skoro vstávam na túru, tak hneď po naskočení motora zakapávam a zobudím sa až doma.

11.10. Bratislava - Obluda
aj v pondelok sa dejú veci. Kubo z veleslávnej agentúry Two Fingers In The Air (voľný preklad: S Prstom V Riti) urobil koncert zámorskej vychádzajúcej hviezdy Burning Streets a opäť Disident. keď prídeme do Obludy, nie je tam vôbec nikto iba majiteľ Vlado s priateľkou. teda, tieto bohémske mestá, všade sa začína neskoro, nie ako u nás na severe, kde sa musí končiť do desiatej (aby sa asi o to viac mohlo slopať). ľudia sa trúsia jak lupiny z plešiny. Ani neviem ako, ale asi zázrakom, sa tam nazbieralo menšie stádo rokenroluchtivcov. začíname, solíme, ale mne furt vypadáva basa a tak si to vôbec neužívam. keď sa pohnem, vypadne kolík, keď stojím ako úd, tak ma to nebaví. Amíci nás tľapkajú po pleci, akože dobré to bolo. sú to profíci, vedia čo poteší. oni to však rozbalia v onakvejšom štýle. tiež si to už miliónkrát počul, ale je to zahraté dobre a ani tá občasná čoko-poleva mi nevadí. Boston sa nezaprie. po pár pivách som najmúdrejší a za svoju pýchu spadnem do prachu, keď prehrám s Močom stávku o akúsi blbú skladbu od Offspringu. tak mi treba, za stávky o veciach, ktoré nepoznám.

14.10. Žilina - Squat Palác Sofia
tento koncert som organizoval spolu s ľuďmi okolo squatu. ja som ma na pleciach komunikáciu, plagáty, kapely a apošku a oni miesto, jedlo a pomoc s propagáciu. Litovské kapely prišli po zotmení jak hladní vlkodlaci. napchali svoju dodávku cez úzky priechod na dvor squatu. a už sa aj veselili. celkovo to bola veselá cháska na čele s Džím s borovičkou v ruke, ktorý celý ten tour-cirkus zariadil. trešisti Parte otvorili koncert, ale to som si akurát išiel konečne dať na dvor v pokoji cigu po úvodných zhonoch. a keď som sa vrátil, už bolo po funuse. takíto sú tí trešisti, rýchli jak namydlené fazuľové prdy. po nich Džího kapela GxFxTx, akože Good Fucking Time (veľmi voľný preklad: Jebavý Čas). taký treškorík, viac punku a hárdkoru, ale moc ma to nebralo. sfajčili sa ako bomby a potom sa už mohli snažiť ako chceli. ďalšou školáckou chybou bolo, že nevedeli kedy skončiť. po každej piesni ďalšia a ďalšia. ani som to nesledoval, bol som radšej vonku. zato posledná kapela všetkým ukázala ako sa má hrať rýchly hárdkorpank. Brosided sa volali a pozametali s ľuďmi. a to doslova. čo sa na nich robilo v tej zatuchnutej pivnici. ľudia na zemi, ľudia vo vzduchu, ľudia od steny k stene, hádzali sa tam jak besné kozorožce. našťastie všetci vieme, že pankáči, a najmä tí opití, sú gumenejší ako pneumatiky a že sa im nič nestane. keď sa z podlahy začalo prášiť dobehol postrekovací voz značky Vojto, vodou postriekal špinavú dlažbu aj rozohnených gumkáčov. na zemi sa vyvorilo jemné blatko, čo však nikomu neprekážalo. kto sa čo i len na chvíľu priplietol do chumľa už bol aj zaprasený ako fekalista po orgii. každopádne všetci si pochvaľovali a aj mňa dobil tento koncert energiou. a ako som bol pred ním trochu nesvoj a nervózny, tak po ňom som bol už spokojný a šťastne unavený. po koncerte si ešte Litovčíci zadžemovali a púšťali sa dáke hity, takže dobrá atmosféra pokračovala. Dží sa vysral squaterom do garáže a tým dal bodku za celým večerom. ale to sa zistilo až na druhý deň. a ešte si ráno Litovci osladili čaje a kávy soľou, čo som im nechal a neviem ako prišli na to, že je to cukor. ale podaktorí vraj aj tak vypili. veď vravím, veselá cháska to bola.

piatok 8. októbra 2010

propaganda 10.1

nebudem si tu vymýšľať, tento týždeň som moc tej muziky nenapočúval, či už z takých alebo onakých príčin. takže žiadne super albumy toho týždňa nebudú. človek je však živý nielen počúvaním na svojom domácom stereu, ale aj koncertami. tam sa deje niečo neopakovateľné a krásne. a tak ako nemám príliš v láske live albumy, tak milujem live koncerty. preto si spravím takú menšiu propagandu.





a samozrejme srdečne pozývam...

piatok 1. októbra 2010

soundtrack 9.4

minulý víkend som strávil vo Veľkej Fatre. človek počuje iba kvílenie vetra, ručanie jeleňov a vlastné myšlienky. aj dúšok domácej slivovice celkom ináč chutí, keď ju pijete s priateľmi v teple zadymenej maringotky (komín bol totiž totálne na prd, a aj keď sme ho vytrvalo šolichali* ako partia MacGyverov, boj to bol márny). na druhý deň bola preskúšaná naša odolnosť. od rána vytrvalo pršalo a premočení do nitky sme sa plahočili dolu klzkými skalami a blatom a potom dlhou Necpalskou dolinou. krásny víkend bez zafajčených klubov a mulatovania.

v stredu sme s kamošom Weslom pripravili v Martine koncert izraelských bláznov Uzbeks a takmer domácich Disident a na poslednú chvíľu pribudli aj nórski vikingovia Rank N´File. myslím, že všetko sa podarilo a ľudia aj kapely odchádzali spokojní. týmto chcem ešte raz aj touto cestou poďakovať všetkým, čo prišli podporiť akciu. naozaj si to vážim, najmä keď viem, že koncerty cez týždeň sa na Slovensku moc nenosia a veľa ľudí nepríde preto, lebo sa nemôže "najebať". ich škoda, pretože prichádzajú o skvelé akcie.

a tu je muzika, čo mi tento týždeň šmakovala najviac:

Lues De Funes - The Great Hard-Core Odrb (1991, Zoon Records)
predstavte si ako by to vyzeralo keby sa kapela Primus zrazila s Chiki-liki-tu-a, trošku modifikovala podľa génu Ježišovi Pivo Nelej, do toho by sa ešte sčuchla so starým predrevolučným undergroundom a potom by začala hrať extrémny HC. neviete si to prestaviť? alebo si to ani radšej nechcete predstaviť? tak potom po tejto doske radšej nikdy nesiahajte. tí, čo však poznajú jednu z prvých HC kapiel na Slovensku, vedia o čom je reč. bicie, dve basy, reči a chrochty. celá nahrávka má neuveriteľne jemný a obnažený zvuk, čo jej iba pridáva na ľudskosti a vysmieva sa všetkým dnešným preprodukovaným akože-špinavým nahrávkam so super-jeba-mega-teror zvukom z mimozemských nahrávacích štúdií. a texty. to je kapitola sama o sebe. sú to tie najchytrejšie texty na slovenskej scéne. neviem či je Lues De Funes legenda alebo kult alebo čo, lebo sú to iba slová, ale je to rozhodne fenomén a jedna z najdôležitejších kapiel na Slovensku.
dlho som po tejto platni prahol, až sa mi ju nakoniec podarilo vymeniť s chalanom, čo prevádzkuje celkom hustý blog. ak máte radi československý underground, tak tam nájdete bezodnú studnicu: www.muzika-komunika.blogspot.com (ďakujem, Mišo)
a pre hlbší a komplexnejší zážitok rozhodne odporúčam: www.luesdefunes.com

Piresian Beach - EP (2010)
kamarát Fliper je taký štúrač muziky. neustále ňúra a ňúra v internetovom bludisku nové kapely a keď niečo objaví, tak ma informuje. minulý týždeň objavil Piresian Beach. dievča z Budapešti so záľubou v československej muzike. všetko si nahráva sama a znie to celé ako melancholický vesmírny surf rockový očistec. je to riadne lo-fi, miestami ťažké, miestami jemné. riffy z pekla, hlasy z neba. a je tam prerábka od Dybbuk. s perfektnou fonetickou češtinou. už to virtuálne EP počúvam celý týždeň. ak to Fliper dotiahne do konca, tak si ju k nám pozveme zahrať.
a čerešničkou na torte je názov Piresian Beach. Piresia je vymyslená krajina, používaná v Maďarsku pre výskum xenofóbie. pomerne veľké percento obyvateľov nenávidí imigrantov z tejto neexistujúcej krajiny... tu je to: www.last.fm/music/Piresian+beach

Tyranie Identity - Bezejmenné Siluety (2010)
Dan a Lucka z Orlové. gitara a dva hlasy. občas píšťalka, drumbľa, kazoo. úprimný, priamočiary a jednoduchý folk. texty sú podľa mňa geniálne, na nič sa nehrajú a pritom idú priamo k podstate vecí. český Naivefighters, bez srandy. koncom októbra mám tú česť odohrať s nimi krátke turné po Česku, nebude to naše prvé stretnutie a verím, že ani posledné. album je na stiahnutie tu: www.tyranie.amaru.cz/alba/bezejmenne-siluety/BezejmenneSiluety.zip

Tupak Amaru - Fuck The System... A co dál? (2010)
zase partička z Orlové. okrem toho, že prevádzkujú klub Futra, perlu normálnosti uprostred obludného sídliska, mastia sakra ostrý a hutný HC/punk s parádnymi gitarami. speváčka Blanka sa s tým tiež nemaže a celé to dokopy valí ako buldozér. radosť počúvať. texty, čo majú hlavu a pätu, sú samozrejmosť. plus hovorené intro naozaj od srdca. celý album dali na stiahnutie tu: www.amaru.cz/files/fuck-the-system.zip
do budúcna to plánujú vydať ako LP a myslím, že ešte stále hľadajú spoluvydavateľov na platňu - zbpunk@riseup.net

-------------

*šolichať - dorábať, opravovať, vylepšovať, piplať sa v niečom (elektrikársky termín - len dúfam, že Ďuri si z nás nerobil srandu)

piatok 24. septembra 2010

komixový soundtrack 9.3

tento týždeň som sa na počúvanie muziky vybodol. nemal som chuť, nemal som čas, nemal som záujem. posledné dni okupoval moju hlavu kazateľ. Garth Ennis a Steve Dillon stvorili komix aký nemá páru - PREACHER.



už od malička som chcel byť komboj (nikdy kovboj, u nás sa vždy hovorilo komboj!!!). ale nie ten zlý bandita, čo vraždí indiánov a strieľa hrdinov. zas ale ani nie ten úplne dobrý a ligotavý, bez smietky viny. chcel som byť taký akurát, zaprášený, s cigaretou, sem-tam whiskey, sem-tam dievča, západy slnka nad prériou, presná muška, kôň a puška a všetky dobrodružstvá predomnou. češi na to majú výraz "správňák". nikdy neudrieť ženu, ctiť si priateľstvo až za hrob, držať slovo. proste samozrejmé veci. zákon.

podľa mojich doterajších viet je Preacher obyčajný western. ale kdeže. Garth Ennis do toho zamontoval ešte osudovú lásku, írskeho upíra, šukačku anjela s démonom, Boha Všemohúceho, svätého zabijáka, armády podliakov, tajnú organizáciu, zlé aj dobré rodinné putá, kopu krvi, sexu a chlastu, smrteľných rán a nakladačiek, tonu romantiky a tie najkrutejšie žarty, naozaj nešetrí nikoho. už keď sa zdá, že sa viac nedá, tak ste na omyle. ale to najdôležiejšie je, že to má geniálne napísaný príbeh aj dialógy a krásne kresby. pre dospelé deti je to vlastne biblia a kázanie o "správňáctve". otočka do detstva. kult. len jednu vec ľutujem. že som to dnes ráno dočítal...

a určite si treba dať pozor aj na ostatné Ennisove diela. ten ryšavý chalanisko má plnú hlavu vyberaných príbehov a dar vyrozprávať ich.

piatok 17. septembra 2010

soundtrack 9.2 - spomienky

neviem či je to počasím alebo čo, no tento týždeň som mal takú spomínaciu náladu. a tak som počúval spomínaciu muziku. takže to dnes nedám podľa albumov, ale podľa spomienok.

Bratislava
teraz budem znieť ako nejaký Boris Filan, ale čert to ber. spomienky na mojich 5 rokov v Bratislave budú vždy spojené s rokenrolom. hlavne tie roky uprostred, keď už som bol zabývaný, ale ešte nie na odchode a zamestnaný na polovičný úväzok. chodievali sme do krčmy, ktorá už neexistuje, mali sme v jukeboxe vlastnú muziku, mali sme tam (takpovediac vlastnú) miestnosť, kde sme si nosili (doslova vlastný) chlast. nebolo to príliš loajálne voči majiteľovi, ale kto by to vtedy riešil. veľa ľudí nadávalo, nadáva a bude nadávať na Blavu. väčšinou sú to tí, ktorí tam "museli" ostať. ja nemám prečo nadávať. spravili sme si ju po svojom. Malé Karpaty, Prima, vieška, Mlyny, Zuza, jeseň, kamaráti a muzika v tom hrali najväčšiu úlohu. vždy keď idem do Bratislavy, tak sa teším a vracajú sa mi spomienky ako blesky. chodím na známe miesta a väčšinou stretnem starých známych. 5 rokov je 5 rokov predsa. veľa z tých kapiel, čo sme vtedy počúvali už pre mňa stratilo rokenrolové pozlátko a nebavia ma, ale zopár ostalo. keď sa chcem v myšlienkach vrátiť, počúvam toto (a platí to aj opačne: vždy keď toto počúvam, tak sa vraciam): Social Distortion - všetky albumy (najviac Sex, Love & Rock'n'Roll). a Turbonegro - všetky albumy (okrem Retox) a tento týždeň som točil Small Feces Volume 1. nemám rád všelijaké výbery, best ofky a podobné ťahače peňazí z fanúšikov, ale toto je niečo iné a baštím to chlapcom z Osla aj s navijakom. najlepší coverovací album široko-ďaleko.

Anglicko
po škole som v tejto divnej krajine strávil rok. býval som uprostred polí na starej farme. mal som blízko k moru, blízko do Brightonu, blízko do Londýna. kto nebol v Anglicku, nepochopí ich mentalitu. majú niečo špeciálne, to mi nik nevyvráti. asi je to ostrovnou polohou, takou divnou tvrdohlavosťou a dedičstvom koloniálnych čias, ale nejdem tu rozoberať dejiny. tie ich tradície a špeciálny prístup ku všetkému. občas ma to vytáčalo, niekedy som sa na tom zabával, ale väčšinou som to miloval. je to taká zvrátená láska. ale úprimná. naozaj často sa mi cnie. bolo to aj tým, že som sa tam mal fakt výborne. bol som tam s frajerkou, hral som sa deckami, rozprával sa s miestnymi, bycigľoval, mal som Rock'n'roll Eddieho, pozeral staré filmy v stodolovom kine, nahral som tam dve cédečká, zažil som kopec koncertov, v sekáčoch som si vyhrabal milióny platní (balík čo som posielal domov mal vyše sto kíl), nasával som to divné Anglicko plnými dúškami a páčilo sa mi to. zvrátená láska... nič tak nevystihuje tú pošahanú krajinu ako nahrávky The Jam - všetky albumy (pre mňa špeciálne Sound Affects). ale tento týždeň som počúval ešte jednu platňu, ktorá neni ani taká dobrá, ako je "anglická" a úplne ma vrátila späť. Fisher Z a ich album Red Skies Over Paradise (ani nejdem hovoriť, že na obale je Brighton), špeciálne pesnička "In England" (ani jej nemohli dať iný názov). ešte aj keď toto píšem, znie mi v hlave a zatláčam slzu. pred tromi rokmi v septembri som sa balil do Anglicka a nevedel som, čo ma čaká...

štvrtok 9. septembra 2010

soundtrack 9.1

tento týždeň bol úplne úžasný. po robote som sa vždy zahrabal do platní, pozeral booklety a počúval a počúval. prehádzal som celú svoju zbierku a konečne som si vypočul všetky dosky, čo som si doniesol z akcií počas uplynulého mesiaca. a že ich bolo požehnane. a tu sú tie, ktoré ma dostali najviac. tentokrát je tu aj normálne usporiadané do akéhosi rebríčka od najlepšej platne a dnes to sú samé silné dosky.

Adolescents - s/t (1981, Frontier)
totálna klasika žánru. esenciálny punk z Kalifornie, ktorý asi veľa vecí určil na dlho dopredu. geniálne zahraté a nahraté piesne. zhodou okolností som túto dosku získal s kopou kapiel, ktoré vykopávajú starý punk a mastia ho s novým zvukom, síce dobre, ale na originál jednoducho nemajú. Adolescents všetkým kapelám nakopávajú rite a s prehľadom. "Kids Of The Black Hole" a "Amoeba" sú hity storočia. tento vinyl nezliezol z môjho gramca už pekne dlho. stále ho tam mám opretý mimo celej zbierky, aby som si ho mohol kedykoľvek zas pustiť. (Milan, ďakujem.)

Wipers - Is This Real? (1979, Park Avenue)
zázračná kapela z Portlandu okolo speváka a svojského gitaristu Grega Sagea. aj keď pravák, hral na gitaru ako ľavák, robil si vlastné efekty a mal svojskú filozofiu kapely. vždy sa dištancovali od punku a pritom to boli najväčší pankáči v tom čo a ako to robili. album je plný nádherných pesničiek, dneska ja už z toho minimálne kult. je to rýchle, pomalé, veselé, smutné, ale najviac melancholické, zvláštne a odvtedy ako Wipers poznám je to srdcovka. v berlínskom obchode som sa kvôli prachom rozhodoval medzi dvoma ich doskami. pekná a zároveň krutá voľba...

Ilúzia - Búrka (2010, cooperation of labels)
videl som ich prvý koncert a sledoval som celú ich hudobnú dráhu, keďže žijem tam kde oni a sme kamoši. konečne sa im podarilo ustáliť zostavu a po dlhých rokoch nahrať debut. skvelý debut. znie to skvelo, je to perfektne zahraté, má to krásny obal, má to perfektné texty, má to myšlienku, narobí ti to v hlave búrku. je to košaté s presahmi všelikde, ale pritom s koreňami pevne v HC/punku. nie je to láska na prvé počutie, musíš sa do toho dostať a potom je to mocné ako skaly a obloha. niektoré piesne mi znejú v hlave aj teraz. mám rád, keď sa veci robia s láskou a hĺbkou. som ešte o to radšej, že som sa na vydaní mohol podieľať. a som úplne najradšej, že mám tú česť ich poznať.

Harum-Scarum - The Last Light (2004, Partners In Crime)
a zase Portland, mekka dobrých kapiel. aj keď táto banda u nás kedysi koncertovala pomerne často, mal som ich možnosť vidieť iba raz a padla mi sánka. teraz mi padla pri počúvaní ich poslednej platne. je veľa kapiel so ženským spevom, ale je iba jedno Harum-Scarum. vymakaný HC/punk. nadupaný, melodický, rokenrol buldozér. som len človek a podvedome sa nevyhnem porovnávaniu ženských a mužských kapiel, lebo rozdiely tam proste sú. ale pri Harum-Scarum nad tým takto moc nerozmýšľam. je to proste nakopávačka od prvej sekundy až do konca. aaarghh!!!

rozprávky
krátky nálet do antikvariátu Nazca a už si odtiaľ odnášam priehrštie starých slovenských rozprávok. je to to najlepšie pred spaním. fantázia pracuje a príbehy sa vinú nocou. aj s praskaním a pukaním a škrabancami a mladými hláskami starých slovenských hercov.

a na záver dva odkazy. fotky z krstu dosky "Búrka" od Ilúzie (punkgen.sk) a jedna recenzia na túto platňu (kidsandheroes.com).

štvrtok 2. septembra 2010

soundtrack turné

posledné augustové dni som strávil na cestách. absolvoval som Eine kleine SchmutzigMuzik Tour v Česku a Nemecku. prvý krát v živote sa mi tak podarilo hrať mimo územia, kde rozumejú jazyku, v ktorom spievam. bola to skúška, kopa skúseností a ten najlepšie strávený čas. o priebehu turné určite v dohľadnej dobe napíšem report. a čo sme počas týchto dní počúvali a čo pre mňa ostane navždy spojené s týmto turné? tieto albumy:

Dead Kennedys - Fresh Fruit For Rotting Vegetables (1980)
nesmrteľná prvá nahrávka Jella Biafru a jeho kumpánov. kto toto nepozná, tak je asi z inej galaxie. pred tretím koncertom turné, keď sme sa blížili do Vysokého Mýta, som sa tak započúval do úvodných psychedelických gitár v "Holiday In Cambodia", že nebyť spolujazdca Dana, ktorý strhol volant, asi by sme skončili v priekope. odvtedy sme ešte tú kazetu otočili niekoľko krát a vždy keď prišlo k onej takmer osudnej gitarovej pasáži o čosi pevnejšie som držal kormidlo.

Minor Threat / Wasted Youth - Demos
za rohom je Nemecko a my sa pomaly motáme po zmätených cestách okolo Ústí nad Labem. to čo nám hrá z reprákov je však jasné a rýchle. staré demá týchto klasikov HC/punku na jednej kazete. čistá energia, bez okolkov, priamo do ksichtu. a pritom sú to také isté pankové odrhovačky ako od Angelic Upstarts alebo Sham 69 akurát, že zahrané o niekoľko otáčok rýchlejšie a zúrivejšie.

Leatherface - The Stormy Petrel (2010)
album som mal stiahnutý a doma som ho už počúval, ale prišiel mi priemerný. keď sme sa v Lipsku ráno po koncerte naraňajkovaní hrabali v distre SM Musik, konečne som si ho ukoristil aj na vinyle. hneď sme si to pustili u Mathiasa na byte. hrali sme staručký mini-hokej alebo len tak počúvali. melancholický pank Leatherface a najmä chrapľák Frankieho Stubbsa je nezameniteľný. bol to deň, keď do seba všetko zapadá ako v rozprávke.

Queen Of The Stone Age - Songs For The Deaf (2002)
svojho času som túto kazetu doslova zodral. potom takmer zapadla prachom. comeback sa udial na nemeckej diaľnici, v obklopení valiacich sa kamiónových obrov a nadzvukových nemeckých kár. preriffované halucinogénne piesne ako z partesu pre jazdu na diaľnicu do pekla (v našom prípade do Drážďan). asfalt (v Nemecku betón) sa rozmazáva pod kolesami, krajina zdanlivo pomaly ubieha a my "headbangujeme" o stodušu.

Uzbeks - demo (2009)
koncert izraelských Uzbeks budeme robiť koncom septembra v Martine. v Drážďanoch sme náhodou stretli ich gitaristu a do auta sme získali ich kazetu. svet je malý, všelikto pozná všelikoho. toto kratučké demo sme točili väčšinu cesty domov. ide z toho neskutočná energia a kopec srandy. je to návyková látka. Uzbeks majú v sebe vibrácie Adolescents a nekompromisnosť Black Flag. už sa teším na koncert.

Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002)
ja viem, ja viem, už som tu tento fenomenálny album raz spomínal. ale môžem si pomôcť? týmto albumom sa cesta našim autom na tour začala a aj skončila. a v noci, keď som sa vrátil domov, som stále nemal dosť. založil som platňu na gramec, na balkóne som si dal pivko a cigu a rozjímal som nad uplynulými dňami, ktoré ubehli
ako sen.

štvrtok 19. augusta 2010

hutné dni

posledných pár dní bolo naozaj nabitých udalosťami. cez víkend bol Ffud Fest - malá veľká udalosť v Seredi. všetko to zorganizovali ľudia okolo kapiel The Flame Still Burns a Barney Gumble, za čo im patrí nevýslovná vďaka a rešpekt. bol to čarovný víkend a dozvuky boli ťažké.

ani som sa nestihol spamätať a už som sedel v pondelok večer na skúšobni a do Matúšovho nahrávacieho prístroja sme zaznamenávali moje piesne. bol to taký blitzkrieg nápad. keďže budúci týždeň idem do Čiech a Nemecka na pár koncertov a nemám žiaden reprezentatívny matroš, tak som si jeden nahral. v utorok večer prebehol mix a mastering a v stredu som urobil textovú prílohu a zoradil piesne. už to len dať do fyzickej podoby a ďalšie hudobné bejby je na svete. volá sa to TEMPORARY NAMELESS EP a zmysel názvu pochopíte keď to budete držať v rukách. je tam 7 namakaných piesní, z toho jeden cover od istej nórskej kapely.

aby všetkého nebolo málo, tak v stredu večer sme zablúdili do Čadce, kde som mal tú možnosť a česť zahrať po boku Pisskit pred dánskou kapelou Obstacles. uff, ťažko niečo písať. na tom koncerte som videl budúcnosť. stále som mal mal pocit, že počujem Jaga Jazzist monumentálne prevtelený do štyroch pankáčov. Obstacles ukázali kam sa dá pohnúť, keď ti je hardcore tesný a ešte sú to k tomu aj maximálne milí ľudia. nehovoriac o ostatných návštevníkoch. bol to jedna-báseň-kurva-skvelý-večer. po Scott Kellym a Newtown Neurotics môj tajný adept na koncert roka.

a do toho zajtra vyrážam na Eine kleine SchmutzigMuzik Tour. veru, nemôžem povedať, že by som sa nudil.

piatok 13. augusta 2010

soundtrack nedostatku času

hneď po návrate z Macedónska som chcel dobehnúť muziko-počúvací dlh, ale keďže sa mi nedostalo času na to, aby som si v pokoji sadol, prehrabal zbierku a niečo vrazil na gramec, tak som sa to rozhodol dohnať v práci počúvaním česko-slovenských kapiel z bandzone. išlo o všakovaké kapely a napočúval som ozaj dosť vecí. nové, staré, známe aj neznáme. zo celého toho internetového babylonského prepletenca ma zaujalo zopár, s ktorými sa podelím. ale takýto týždeň už zažiť nechcem. síce som veľa poobjavoval, ale počúvanie v robote na sluchátka je nanič. tak tu sú moji tohtotýždňoví šampióni.

Estar Alerta
pre mňa nová kapela. HC punk s drzým ženským spevom. dalo by sa povedať že klasika, hehe. ale aj tak (alebo práve preto) si mi to páči. je to proste dobre zahrané a verím im to. pri počúvaní mi furt niečo chodilo po rozume. a že som to teda točil stále dokola. taký neurčitý pocit, šteklil mi mozog, netušil som čo to je. a pri x-tom počúvaní ma to napadlo. Estar Alerta znie akoby Tornádo Lue hrali HC punk. to predsa nemôže byť zlé.

Rapsöd
mydliť, mydliť, mydliť. od začiatku do konca. trsátka sa strúhajú, paličky sa štiepia, hlasivky opúchajú. thrash till death! keď je thrash preklopený príliš do metalu, tak to pŕŕ. keď zas moc do punku, tak je to mierne primitif. ale keď je to metalovo presné a líznuté punkovým šmirgľom, tak to je ten správny kokteil. Rapsöd je eňo-ňuňo mastenica. a navrch skvelí ľudia. neni o čom.

OTK
starí harcovníci okolo zvukára Onřeje Ježka zo štúdia Jámor, kde zväčša nahrávajú kone zo striebornej rakety. zvláštna muzika. pre mňa nie úplne prístupná na prvé počutie, ale s každou ďalšou piesňou som sa viac a viac lepil na ich zvláštne melódie. chcel by som vedieť aké je to byť dobrý zvukár a zároveň mať kvalitnú kapelu. niekto si možno myslí, že sa to dopĺňa, ale mne sa javí, že to môže byť celkom ťažké...

Le Bain De Maid
trošku ema nikdy nezaškodilo. čím viac to počúvam, tým sa mi to viac páči. pomalý rytmus, basa buble vzadu, brnky-brnky, potom taký ten trblietavý zvuk gitár a naliehavý krik. traja ľudia, tri duše, tri nástroje. nič nové, ale aj tak perfektné. takáto hudba sa snáď ani nedá robiť neúprimne.

Lost Souls
nahrávky nie sú valnej kvality, hlavne sú trochu potichu, ale aj tak sa dá cítiť kdeže majú chlapci svoje vzory a z čoho čerpajú. rokenrolový základ mixnutý svižným punkrockom, zborové refrény, kopa vokálov. to sú iba základné suroviny. bez receptu na poctivú pieseň je to nič. to ale nie je prípad Lost Souls. textami v angličtine sa dá kamuflovať všeličo, ale keď to tak cítia, prečo nie. a naživo sú dobrí tiež. čo dávajú do tej vody v Nitre? podobne kvalitné kapely poznám iba odtiaľ (Happy Cocks, Zhoda Náhod, DPH).

Madcult
a na záver lakotinku. toto je jediný prípad, kedy nehovorím o piesňach na bandzone všeobecne. ide totiž o nové EP "4 Reasons 4 Failure(s)", ktoré celé zavesili na svoj profil. prvá vec, čo ma zabila je luxusný zvuk, chlapi si dali fakt záležať. podľa mňa minimálne mastering robili v zahraničí. ak nie, tak chcem vedieť kde. je to presné, hutné, vypeckované, ozdobené, hotové. keby som nevedel, odkiaľ chaloši sú, tak tipnem hocičo len nie Slovensko. celé je to nasrané a mocné. miestami rýchle jak riť, miestami krásne atmosferické. a tentokrát žiadne škatuľky a barličky, toho už bolo dosť, Madcult ide svojou cestou.

streda 11. augusta 2010

2 týždne bez hudby

posledné dva týždne som bol mimo rodnú hrudu. túlali sme sa po Macedónsku.

keď sme boli v civilizácii, tak väčšinou sa hudobná produkcia redukovala na miestne ľudovky doplnené tuc-tuc rytmom a jadranským repete mixom. je sympatické, že v drtivej väčšine miestnych rádií hrá domáca muzika, ale o kvalite to nič nehovorí. po chvíli som to bral ako folklór a rezignoval som. po ďalších dňoch sme sa už na tom iba zabávali (dokonca jednu pieseň sme si doniesli v hlavách až na Slovenko, po ceste však v našom podaní tak zmutovala, že pôvodnú verziu si už nik nepamätá). potom je tam zas istá skupina rádií (dosť malá), ktorá hrá podobné svetové megashity ako naše komerčné rádiá. a všetci domáci počúvajú nosiče, ktoré sa dajú výstižne pomenovať slovom Yugo-mix, čiže to najhoršie z oblasti bývalej Juhoslávie.

väčšinu času sme sa ale túlali po horách, takže soundtrack sa mi tvoril sám v hlave alebo som si spieval to, čo som nechcene začul od niekoho v okolí. to boli dosť kruté a podlé ťahy, keď niekto z nás naschvál zanôtil nejakú debilnú pesničku a potom sa to už nedalo z hlavy dostať von. také zákerné hudobné projektily do cudzích uší. nechutné žarty prerastajúce do pliagy ba až pandémie. prvý týždeň to ešte išlo, najviac mi v hlave hral Peter Nagy. ale druhý týždeň nie a nie zabiť tupý song od Lady Gaga, čo sme počuli v jednom combi a potom ešte zopár krát z blbých rádií. tak sa robí letný hit. proste ti vymyjú mozog neustálym opakovaním. rezať, soliť, vraždiť.

na konci výletu som zúfalo potreboval počuť niečo iné. a tak si pre mňa Macedónsky bôžik muziky a žartov prichystal tortúru na záver. na poslednej ceste autobusom do Skopje celou cestou šofér vypekal klimatizáciu (diabolský vynález ľudstva) a balkánsky yugo-repete-mix (diabolský vynález balkáncov). v princípe to bola jedna trojhodinová pieseň, kde sa menili iba sladké melódie a hlasy spevákov. keď som si už myslel, že to nemôže byť horšie, tak mu začalo skákať cédečko. áááá!!!! ale šofér to nechal hrať ďalej. neviem o čo mu išlo. asi mi chcel znechutiť posledné momenty ináč peckového výletu. môj mozog sa z nedostatku dobrej muziky sám začal chrániť a spustil mi v hlave ako obranný val pieseň od Chucka Ragana. príznačne to bol song Get Em All Home. a tak som mohol iba čakať, kým sa dotrúbime domov a hodím dačo na gramec.

streda 21. júla 2010

emo, epilepsia a country

za posledný týždeň som veľa času nemal a ani som veľa muziky nepočúval. zas ale keď je človek obmedzený časom, vyberá si naozaj uvážlivejšie. z toho, čo sa dostalo do mojich uší, vyberám tieto lahôdky.

Remek - Demo (2010, DIY)
nová kapela z Prahy zložená zo starých harcovníkov (Lakmé, Dakhma, Gattaca, Jednota). svoje prvé 5-piesňové demo nahrali na skúšobni a dali hneď zadarmo na stiahnutie, ale je možnosť zohnať to aj na CD. DIY prístup je pre nich všetkým a je to cítiť a vidieť. presne podľa môjho gusta. nahrávku som po stiahnutí počúval celý večer stále dokola. trblietavé gitarky, ukričané vokály, atmosféra, čo sa dá krájať a jesť. a veriť. cítil som silnými výbojmi naplnenú skúšobňu priamo vo svojej izbe. nie som odborník na emo-HC, takže tu nejdem porovnávať a prirovnávať. každý text je o niečom a pieseň "Na konci" je jednoznačná srdcovka.

Warsaw Was Raw - Chaajoth (2009, Rejuvenation Rec., Guerilla Asso, La Machoire)
ďalšia z kapiel, ktoré som premeškal na koncerte, našťastie som mal o tom správy a tento krátky námrd. rozsekali ma, rozmašírovali, pomleli a potom po mne poskákali špinavými bagandžami. a potom som si to pustil zas a zas. a teraz som sa k tomu vrátil a nič z tej sily sa nestratilo. uškriekané ženské vokály, epileptický punk, pestrý power violence, pancierový fastcore, občas bordeloidné, občas až prehľadné. to všetko na necelých desiatich minútach šialenstva. a navyše majú smrteľne vtipné názvy piesní. nič viac nechcem, len sa nechať bombardovať takýmito úderkami. veľmi vhodné pri nedostatku času a prebytku hnevu.

Jon Gaunt - 5 songs (2009, DIY)
country. kedysi dávno som tento štýl nemohol ani cítiť. ale to asi preto, že som to počul iba z druhej ruky a od pochybných česko-slovenských pop-folkáčov, ktorých nemôžem cítiť ani dnes. odvtedy som prešiel dlhú cestu. a dnes mám country veľmi rád. aj o tom je búranie predsudkov a sila muziky. a tiež sila osobného stretnutia a spomienok, keďže toto krátke CD mám priamo od autora. je to obyčajné country. krehké a krásne songy. väčšinou gitara a hlas. v poslednej fidlikačke Jon Gaunt ukáže, čo je jeho doména. a kto to vlastne je? taký ten chlapík s veličiznou bradou v kamionistickej šiltovke, čo hrá na husle po boku Chucka Ragana.

Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002, American Recordings)
narodeniny sú niekedy skvelá vec. najmä, keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dávať tie najlepšie darčeky na svete. čo iné je najlepší album Johnnyho Casha konečne na vinyle???

pondelok 12. júla 2010

soundtrack z Olomóca

dnes nebudú žiadne albumy týždňa, lebo posledný týždeň ma nič tak nezaujalo a nič som tak veľa nepočúval, aby som vás s tým obťažoval. a pchať tu niečo nasilu, len aby tu niečo bolo, to nie je môj štýl. navyše cez víkend som videl kapelu, ktorá by väčšinu mojich albumov týždňa potopila s prehľadom a silou torpédoborca. reč je o The Newtown Neurotics.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.

okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.

streda 7. júla 2010

soundtrack choroby

horúčka. bolesti hrdla. perinové potenie. pocit, že už nikdy nebudem zdravý. takto som prežil posledný týždeň. v najhorších chvíľach som nemal chuť na nič iba na spánok. neskôr som počúval kopec audiokníh. a keď som opať dostal chuť na muziku, tak to išlo pekne postupne. preberal som sa ako maco zo zimného spánku a tak vyzerala aj muzika, ktorú som si starostlivo servíroval. to najlepšie, čo ma dostávalo z pazúrov choroby, uvádzam v chronologickom poradí. a keďže som ležal v posteli, tak som si nemohol dopriať vinylovú gymnastiku a počúval som z počítača (to len pre poriadok a úprimnosť).

Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.

A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.

Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.

Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...

pondelok 28. júna 2010

soundtrack letného slnovratu

bol letný slnovrat. dni sa začali krátiť. zase odpadol jeden kľemokoncert. víkend stál za to aj tak. a tu sú najšmakovnejšie nahrávky mojich uplynulých dní:

Smalltown - The Music (Deranged Records, 2004)
vyhrabal som túto platňu v distre jedného Francúza spomedzi iných dosiek, ktoré mi vôbec nič nehovorili. o švédskom triu Smalltown som vedel iba to, že nedávno preleteli na turné aj cez Česko a že hrajú akýsi pop-punk, voči ktorému som zväčša podozrievavý, lebo nemám rád príliš sladké koláče. keď som tento dlhohrajúci debut praštil na gramec a ozvali sa prvé tóny, vedel som, že to nie je ich prípad. z celej dosky ide jasný odkaz na to najlepšie zo sedemdesiatkových* kapiel ako Stiff Little Fingers či Jam. melodický a drsný vokál, krásne harmónie, ale je tam aj potrebná ufúľanosť a všetko presne tiká ako časovaná bomba. celé je to vyvážené veľkou dávkou originality a skvelými textami. takto sa má hrať punkrock. mám chuť trieskať si hlavu, že som ich premeškal naživo.

Fleshies - The Sicilian (Alternative Tentacles, 2003)
Fleshies som videl naživo v 2003 v Prahe. hrali prví, nevedel som o nich nič, rozsekali ma a trochu zatienili aj hlavné "hviezdy" koncertu. pamätám si samovražedný rokenrol a nadzvukového speváka, ktorý bol na viacerých miestach naraz. odvtedy som o nich nepočul a až na Mišmaši vidím u Martina Valáška ich platňu The Sicilian. kruh sa uzatvára, doska sa točí na mojom gramci a všetko sa to vracia späť. volume doprava, bedne skáču po izbe. typická kalifornská masakrálnosť, akoby už po tejto doske nemalo prísť ďalšie ráno. všetko nabudené až na hranu priepasti, ale stále je to rokenrol a sakra chytľavý. v istých pasážach si nemôžem pomôcť a myslím na Turbonegro v období ritnej kobry. a potom príde pieseň Rosa a ja krútim hlavou nad tou jemnosťou a krásou. akoby na tom albume pracovalo viac kapiel a všetko to drží pokope perfektný vysoko položený spevákov vokál, ktorý by sa tam ani nemal hodiť, ale je to dokonalé. naviac majú Fleshies fakt ostré a brutálne vtipné texty. drobnôstka na záver sú piktogramy na obale pri menách členov. taká blbosť, ale mňa ako bookletového fetišistu potešila. chcem ich ešte vidieť live!

Michaela - Sprayer-Frayer (Tommü Records, 1994)
hneď na úvod: toto nie je žiaden vtip!
detské albumy sa robia všelijako. väčšinou podľa hesla: "dáme tam dáke veselé polodementné popevky, deti na to budú tancovať ako šalené a máme od nich na chvíľu pokoj." alebo to môže vyzerať fakt na úrovni. ako keď sa do toho pustí Peťo Nagy, ktorý je autorom všetkých textov a drtivej väčšiny muziky na tejto kazete. objavil som ju prednedávnom v jednom hračkárstve za 50 centov a neváhal som ani chvíľu. Čo song, to skvost.
Sprayer-Frayer je najoriginálnejší hardkorpankový text o korupcii, hlúposti polície a nadvláde grafity. Gitara-na-na a Lietajúce rádio sú pocty mocnej muzike. Nikdy nezober drogu strčí do vačku mnohé verklíkové straight-edge texty. Nožnice je skvelý DIY manifest. Šialená svadba je o nespútanej fantázii. Už to mám! je prefektná sonda do rozdielov sveta detí a dospelých a hádajte kto to schytáva na plnej čiare. Je tu aj zopár emo songov, ktoré patria ku každému dobrému albumu a tiež veľmi netradičný stereotypy búrajúci pohľad na komáre. Po hudobnej stránke je to pestré a nápadité a Peťo dokazuje, že miluje najmä reggae. Michaela Paštéková už neni uvrieskané mandarínkové decko, ale ešte ani tínedžer, je to niečo neurčitého medzi. Ideálna kazeta do auta, nenudí, je tam čo objavovať a je to aj švanda. Fakt.

Divadlo Járy Cimrmana - Hospoda na mýtince (Supraphon, 1977)
mám taký zvyk, že na dobrú noc väčšinou počúvam hovorené slovo. hry RND a dialógy L&S sú tak vlastne moje permanentné dosky týždňa, lebo to počúvam stále dookola. až sa to môže niekomu zdať divné. a aj sa zdá... ale inak to už asi nebude.
keďže prednedávnom zomrel Ladislav Smoljak, siahol som len tak z akéhosi nekro-popudu po platni Hospoda na mýtince, ktorú som pred pár rokmi našiel v antikvariáte Nazca (jedinom veľmi chabom obchode s platňami v Žiline). a zabavil som sa kvalitne ako vždy... hehe, a teraz paradoxne zisťujem, že pri hovorenom slove mi akosi dochádzajú slová na priblíženie. tie nesmrteľné Cimrmanovské hry jednoducho treba počuť. ani žiadna "hláška" ma nenapadá. vytrhnuté z kontextu to pochopia iba tí, čo vedia. a keďže vedia, načo písať viac. a pre tých, čo nevedia, načo písať viac. prepáčte. L.Smojlak - R.I.P.

ešte by sa sem patrilo napísať album Is This Real? od Wipers, ktorý som posledný týždeň hodne počúval. ale povedal som si, že kapely, ktoré mám zatiaľ iba na mp3 sem nebudem dávať. keď si zadovážim vinyl, určite sa tu tento punkrockový míľnik objaví.

--------------------------
*sedemdesiatkové kapely - punkrockové kapely zo sedemdesiatych rokov. tento výraz veľmi neobľubujem, lebo sa zlumpačil a rozriedil a punkom 77 je dnes označovaná hocaká plytkosť

štvrtok 24. júna 2010

mišmaš párty #17

o Mišmaši sa nedá písať, Mišmaš treba zažiť. ja som tento víkend prežil na sedemnástej mišmašovej párty a stal som sa neobjektívnym vyznavačom, slepým veriacim, oddaným nasledovníkom a zablateným spoločníkom.
celkom som v posledných rokoch zanevrel na veľké festivaly a to, že som ich kedysi sporadicky navštevoval, bol hlad po veľkých kapelách a nedospelá túžba "byť všade". okrem toho tu vždy boli tie maličké, zaprdené, prerábkové festivalíky, kde si človek mohol dopriať rodinný komfort stretnutí, nedavovosť, zvláštne kapely a kľud (aj keď tu ide o celkom iný "kľud"). taký bol Vegafest, SafeThePlanet, Rámus a mnoho ďalších minifestivalov, ktoré neboli prepchaté tuctovými "festivalovými" kapelami. bohužiaľ väčšina z nich neprežila. dôvody si každý domyslí a nemalou mierou sa na tom podieľali aj návštevníci. neviem exaktne aké ingrediencie má mať správny maličký festival, ale Mišmaš to všetko spĺňa dokonale.
len tak z brucha: absencia plotov, absencia ochranky, absencia blbcov, kapely hrajúce úplne ináč ako v programe, ešte k tomu s kozmickým meškaním a nikomu to nevadí, kapiel bolo iba zopár, takže sa dalo všetko vidieť, hlavným heslom bola originalita a kvalita, žiadne premrštené bandlisty a nestíhačky, výborné jedlo, žiadne rady na pivo, žiadne patoky v plaste, málo stánkov, a hlavne krásne prostredie starého statku a kopa zhovorčivých ľudí. čo ešte treba viac? mne už nič.
moji tohtoroční víťazi bez poradia: Plum (PL), Gnu, l´arrache couer. (ale nevidel som všetko)
verím, že o rok sa pôjdeme stretnúť a zablatiť zasa.

utorok 22. júna 2010

soundtrack nového tátoša

takmer pred rokom som vlastnou zábudlivosťou prišiel o svoj starý bycigeľ - Princezničku. ostali po ňom iba zvesti o blatníku videného cez minulé leto niekde v temných húštinách Malej Fatry a mne ostal štatút bycigľového pankáča bez bycigľa.
pred týždňom sme našli na smetisku v Poluvsí pri ceduli "zákaz sypania pevného domového odpadu!" jedného krásneho oceľového tátoša. bol trošku zahrdzavený, ale ináč absolútne v poriadku. zobrali sme ho domov a v pondelok aj v utorok, keď som prišiel z práce, som si dal terapiu šmirgľom a štetcom. ako za starých čias som vytiahol na dvor svoje staré veľké kazetové dvojča* a zopár kaziet. dve z nich sa nakoniec stali soundtrackom ku môjmu uplynulému týždňu.

The Fall - 458489 A Sides (Beggars Banquet, 1990)
kúpil som túto kazetu v mestečku Lewes vo východnom Sussexe, kde som rok pobýval. presne si pamätám ten obchod, bol to sekáč Red Cross Charity Shop na najstrmšej ulici, kde ako v každom klasickom anglickom obchode charity mali všetko od špendlíkov, cez hrnčeky, šaty, knižky až po platne a kazety. väčšiou tam nebolo nič moc, ale keď človek vystihol správny okamih, tak sa dostal ku čarovnej zbierke. tým okamihom bol čas tesne po tom ako sa tam niekto iný zbavil svojej starej diskografie alebo zbierky, ale ešte predtým ako to vyfúkol iný zberateľ. spolu s The Fall som tam vtedy nakúpil kopec ďalších skvelých kaziet. ako už z názvu plynie, je to singlová výberovka, združujúca A strany singlov približne z druhej polovice 90-tych rokov a že ich mala kapela požehnane. The Fall sú totálne rozpoznateľní svojim klasickým opakovačkovým štýlom* a vôbec, asi nemá zmysel sa rozpisovať o tejto kultovej kapele, ktorá hráva dodnes...

Prípad Ewi Burdovej - 2000 krás (Hirax Records, 2000)
nepamätám si ako som kazetu získal, ale určite ma k tomu viedol prvý album tejto vymakanej martinskej kapely, Zvýšená pozornosť, ktorý pokladám za totálny skvost, klasiku, ojedinelý úkaz slovenského punkrocku. 2000 krás nie je už taký punkový, a o to krajšie vynikajú texty a melódieplné* melódie, ktoré sa spolu prelínajú a hadia ako vinič. v tých piesňach sa človek stráca ako v labyrinte, potápa sa ako v mori. no vôbec to nevadí, práve naopak, to zablúdenie je presne to, čo si najviac u PEB užívam.

_____________________
poznámky lingvistu-amatéra:
*kazetové dvojča - pre neskôr narodených: nie je to moja dvojička v podobe kazety, ale veľký magnetofón na dve kazety
*opakovačkový štýl - v muzike repetitívna deklamácia, v kombojkách štýl prestrelky so špeciálnou puškou tzv. opakovačkou
*melódieplné melódie - to nie je žiadna slovná zlátanina, to sú melódie na druhú

utorok 15. júna 2010

vitajte

dobrý deň,
založil som si tento zápisník kvôli pretlaku slov, pocitov a myšlienok. ak budem potrebovať, budem to sem všetko filtrovať.
môj zápisník sa nesnaží byť žiaden pochybný "mienkotvorný" blog, ani sem nebudem upínať odkazy na downloady muziky, toho je všade dosť a v dnešnej dobe aj tak máme všetci plné počítače hudby, ktorú asi ani nestihneme za svoje životy vypočuť a ak aj áno, málokedy si k nej vytvoríme hlbší vzťah. ani tu nebudem vytláčať pokusy o trápne literárne skvosty...
budem tu písať iba to, čo ma zaujíma, o čo sa budem chcieť s vami podeliť, a dopredu priznávam, že to bude pravdepodobne väčšinou o muzike, keďže sa za ten môj doteraz odžitý čas ukázalo, že to je to, čo ma v živote napĺňa najviac. občas sa tu asi objaví nejaká tá subjektívna recenzia, reportík, alebo len moje súkromné plejlisty uplynulých dní.
za akékoľvek reakcie budem veľmi rád.
-dáša fon fľaša