za posledný týždeň som veľa času nemal a ani som veľa muziky nepočúval. zas ale keď je človek obmedzený časom, vyberá si naozaj uvážlivejšie. z toho, čo sa dostalo do mojich uší, vyberám tieto lahôdky.
Remek - Demo (2010, DIY)
nová kapela z Prahy zložená zo starých harcovníkov (Lakmé, Dakhma, Gattaca, Jednota). svoje prvé 5-piesňové demo nahrali na skúšobni a dali hneď zadarmo na stiahnutie, ale je možnosť zohnať to aj na CD. DIY prístup je pre nich všetkým a je to cítiť a vidieť. presne podľa môjho gusta. nahrávku som po stiahnutí počúval celý večer stále dokola. trblietavé gitarky, ukričané vokály, atmosféra, čo sa dá krájať a jesť. a veriť. cítil som silnými výbojmi naplnenú skúšobňu priamo vo svojej izbe. nie som odborník na emo-HC, takže tu nejdem porovnávať a prirovnávať. každý text je o niečom a pieseň "Na konci" je jednoznačná srdcovka.
Warsaw Was Raw - Chaajoth (2009, Rejuvenation Rec., Guerilla Asso, La Machoire)
ďalšia z kapiel, ktoré som premeškal na koncerte, našťastie som mal o tom správy a tento krátky námrd. rozsekali ma, rozmašírovali, pomleli a potom po mne poskákali špinavými bagandžami. a potom som si to pustil zas a zas. a teraz som sa k tomu vrátil a nič z tej sily sa nestratilo. uškriekané ženské vokály, epileptický punk, pestrý power violence, pancierový fastcore, občas bordeloidné, občas až prehľadné. to všetko na necelých desiatich minútach šialenstva. a navyše majú smrteľne vtipné názvy piesní. nič viac nechcem, len sa nechať bombardovať takýmito úderkami. veľmi vhodné pri nedostatku času a prebytku hnevu.
Jon Gaunt - 5 songs (2009, DIY)
country. kedysi dávno som tento štýl nemohol ani cítiť. ale to asi preto, že som to počul iba z druhej ruky a od pochybných česko-slovenských pop-folkáčov, ktorých nemôžem cítiť ani dnes. odvtedy som prešiel dlhú cestu. a dnes mám country veľmi rád. aj o tom je búranie predsudkov a sila muziky. a tiež sila osobného stretnutia a spomienok, keďže toto krátke CD mám priamo od autora. je to obyčajné country. krehké a krásne songy. väčšinou gitara a hlas. v poslednej fidlikačke Jon Gaunt ukáže, čo je jeho doména. a kto to vlastne je? taký ten chlapík s veličiznou bradou v kamionistickej šiltovke, čo hrá na husle po boku Chucka Ragana.
Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002, American Recordings)
narodeniny sú niekedy skvelá vec. najmä, keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dávať tie najlepšie darčeky na svete. čo iné je najlepší album Johnnyho Casha konečne na vinyle???
streda 21. júla 2010
pondelok 12. júla 2010
soundtrack z Olomóca
dnes nebudú žiadne albumy týždňa, lebo posledný týždeň ma nič tak nezaujalo a nič som tak veľa nepočúval, aby som vás s tým obťažoval. a pchať tu niečo nasilu, len aby tu niečo bolo, to nie je môj štýl. navyše cez víkend som videl kapelu, ktorá by väčšinu mojich albumov týždňa potopila s prehľadom a silou torpédoborca. reč je o The Newtown Neurotics.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.
okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.
okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.
streda 7. júla 2010
soundtrack choroby
horúčka. bolesti hrdla. perinové potenie. pocit, že už nikdy nebudem zdravý. takto som prežil posledný týždeň. v najhorších chvíľach som nemal chuť na nič iba na spánok. neskôr som počúval kopec audiokníh. a keď som opať dostal chuť na muziku, tak to išlo pekne postupne. preberal som sa ako maco zo zimného spánku a tak vyzerala aj muzika, ktorú som si starostlivo servíroval. to najlepšie, čo ma dostávalo z pazúrov choroby, uvádzam v chronologickom poradí. a keďže som ležal v posteli, tak som si nemohol dopriať vinylovú gymnastiku a počúval som z počítača (to len pre poriadok a úprimnosť).
Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.
A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.
Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.
Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...
Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.
A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.
Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.
Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)