pondelok 27. decembra 2010

no hope for the kids

zanedbávam to tu, ja viem. ale bolo milión koncertov (o tom sa chystám podať depešu) a nestíhal som ničovaté nič. v januári sa to pokúsim všetko dobehnúť. a čo sa týka soundtracku mojich dní, tak od 18.12. počúvam dokola a dokola stále jednu jedinú platňu. každučký deň. už sa mi to dlho predlho nestalo, že by som furt dokola obracal jeden asfalt. a tuhľa prišli chlapci z Dánska a všetko zmenili. hit na hite, punkrock jak riť. No Hope For The Kids - s/t (Feral Ward, 2006).

streda 1. decembra 2010

soundtrack nového snehu 12.1

koncertový denníček:

vo štvrtok som dvojákom v Brne odštartoval svoje Piškóta Tour. najprv som zahral na podzemnej akcii pre starých aj mladých androšov a cítil som sa ako doma. vlasatci to prijali viac než dobre a ani sa mi odtiaľ moc nechcelo odchádzať. druhá akcia bola pripomenutím dňa proti domácemu násiliu, aj keď kvôli zmätku s klubom a nedostatku miesta som nakoniec žiadny infostánok nevidel. tešil som sa na Citizens zo Škótska, ale akosi mi to v ten večer nešmakovalo. ani počas svojho vystúpenia som nebol celkom vo svojej koži. síce som to možno úspešne maskoval, ale keď sa necítim so svojím hlasom v pohode, tak to asi nie je celkom ono. celkovo sa mi vidí, že som si s Rúbaniskom uplietol na seba taký menší klaunovský bičík. ale ako sa hovorí, kto sa dal na boj, musí bojovať. a ja budem. najkrajšia časť večera preto bolo pre mňa posedenie u Gaby a Toňa so štamperlíkom domácej, pekne v kľude, psík Čuľo poskakoval a všetko bolo ako má byť. ďakujem priatelia.

v piatok sme sa presunuli do Brezna, kde sa zomlela riadne chaotická akcia. ale na vine som si sám, a premiera ochutnávok, rozhovorov a stretnutí najmä pri bare. ľudí sa však nahrnulo vrchovate. teší ma, že aj folk a folkabaret spolu s reggae-hip-hopom dokáže pritiahnuť ľudí. ale najväčšia kombojka nás čakala až o druhej v noci, kedy nám vypovedalo auto a museli sme sa ťahať po zime s otvoreným oknom a ako čeršnička na torte boli premúdrelí policajti-zasrani, čo nás zastavili.

v sobotu v Detve sme zapichli posledný klinec do novembrového hrania s Kľemones. zvuk bol geniálny, ľudí pomenej, ale zato divokí a najmä veľmi úprimní a milí. a špecialita klubu: pomalý výťah - ako jediná cesta z a do klubu, naozaj perlička.

a teraz k môjmu soundtracku dnešných dní: bude to ťažké. krásnu záľahu snehu totiž asi nedokázala predčiť žiadny muzika, tak som za posledné dni moc toho nenapočúval. skúšal som všeličo, ale nič nepasovalo. ako tak to išlo so starými bostonskými šarvancami Jerry´s Kids (Is This My World?) a dobre som sa zabavil zase len pri klasickom hovorenom slove od L+S a Radošinského Naivného Divadla (Loď Svet). počúval som všelijakú muziku, ale nič mi nešlo akosi pod nos. a potom svetlo! narazil som na diamant. už som túto kapelu spomínal, ale nedá mi to zas. Sin Ropas z USA sú dvaja chalani, čo hrajú "strašne pomalú a obyčajnú muziku", mohol by povedať niekto. pre mňa je táto kapela ako droga. už to počúvam neviem koľký krát po sebe a neviem sa tých piesní zbaviť ani nabažiť. už dlho som nič podobné nezažil. dokonalý zvuk, dokonalá atmosféra, dokonalé spevy, krásne hry s tónmi, bomba špica, nenápadný klenot, čo odkrýva svoje krásy až po preniknutí na molekulárnu úroveň. a keď som sa po nich pozrel na nete, tak som sa dozvedel, že práve vydali nový album. ochutnávky na www.sinropas.com. soundtrack čerstvo napadnutého snehu je jasný: Sin Ropas.