štvrtok, 24. novembra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.10 - september)

a je tu posledná časť môjho dobiehania nenávratne strateného času (no, posledná pre toto dobiehanie). týmito zápiskami z neho vlastne robím nie až tak úplne nenávratne stratený čas, ale iba tak trošku stratený. v záverečnej správe pomiešam svoje naozaj midi-pidi turné s ostatnými koncertami, ktoré som okúsil. posledný týždeň v Prahe som si naservíroval bez práce, takže som sa mohol naplno venovať baleniu do Anglicka a muzike. aj som sa oddane venoval. takto to vyzeralo:

3.9. Praha - Cafe Na Půl Cesty (Edelweiss Piraten, DxFxFx)
predskakovať na poslednom koncerte celkom známej kapely nie je sranda. pekný deň, ľudia posedávajú vonku na trávniku, nikomu sa do klubu nechce. začínam ja. dnes ale nemám svoj deň. cítim to, aj keď všetci, ktorí sa po koncerte pristavili ma tľapkali uznanlivo po pleci, bolo aj zopár návrhov na ďalšie hranie. všetko som musel slušne odmietnuť, čo nerobím rád, skôr presne naopak, nerobím to skoro vôbec. ale kedže odchádzam na neurčitú dobu do zahraničia, nemôžem nikomu nič sľubovať. strategicky si rozložím svoje mikroskopické distro pri jedle a zadnom vchode, odkiaľ môžem kľudne počúvať kapelu, občas si zobnúť vynikajúce vege mňamky a odskočiť si na cigu. Edelweiss Piraten hrajú krátko a dojato, keďže je to ich posledné vystúpenie (ale iba pre Prahu, ešte totiž majú jeden posledný koncert na Morave). nikdy som túto kapelu extra nepočúval, takže pre mňa je to koncert bežný (ale dobrý), aj keď z okolitých návštevníkov cítiť niečo viac a rozhodne som poctený, že ma pozvali. po koncerte sa roztáčajú soulové dosky a iné skinhediny. už som to dlho nepočul, tak som celkom príjemne prekvapený ako sa na tú muziku chytám. kecám so zvukárom Pek.lom o muzike, síce sa nezhodneme vo svojich preferenciách, ale aspoň tak sa môžeme obohatiť. možno dokonca dám sterilným Komunistom druhú šancu. a ide sa na posledné metro domov.

4.9. Praha - 007 (The Freeze, Burning Steps)
legendy dorazili na strahovský kopec. tak by sa dali zhrnúť pocity pred koncertom. to je však iba začiatok, lebo výsledok niečoho takého môže byť vskutku rôznorodý. a toho sa vždy aj tak trochu obávam. ale keďže The Freeze fungujú stále, nahrávajú albumy a koncertujú, tak obavy boli trošku otupené. ako to dopadlo? za chvíľu vyjavím. stíhame akurát prvú kapelu, mosteckých hardkoristov Burning Steps. keď som pred časom hral v Moste, tak zapožičiavali apošku na akciu a boli to strašne sympatickí ľudia, vyfasoval som vtedy od nich split (s Empty Hall Of Fame) a u mňa to BS polovička vyhrala. aj keď celkovo to neni môj šálok kávy. a tu je práve ten presah a osobný prístup dôležitejší ako muzika, ktorá nemusí byť vždy podľa gusta. aj preto som ich prišiel na sedmičku podporiť a div sa svete, bavilo ma to. aj viac než bavilo. naživo to bolo priamočiarejšie, hrubšie, melodickejšie a presvedčivo podané, takže som rád, že som sa ponáhľal. The Freeze sú piliere americkej HC/punk scény, podľa ich skladby sa volá celá výberovka "This is Boston, not L.A." aj keď nie sú z Bostonu, hehe. takto by som mohol pokračovať vo výčte faktov, ktorý si každý z vás dokáže nájsť na internetoch. mne učaroval najmä ich prvý singel "Don´t Forget Me Tommy/I Hate Tourists", lebo som punkrocková hlava a A-strana je taká chytľavá, že si ju spievam hneď ako mi príde na um názov pesničky. ale vedel som, že toto dneska nezahrajú. nezahrali. hrali ale čertovsky dobre. spevák Clif Hanger je uzlík nervov, prežíval celé vystúpenie, žiadne staré železo. trochu sa podobal na môjho kolegu cigoša Dušana, také tie nezbedné a nebezpečné oči a šľachovité svaly. poskakoval, lietal, rozlievak vodu, proste robil bordel a zabával sa. nemusel som poznať všetky piesne, aby ma koncert bavil od začiatku do konca. pokiaľ by všetky staré kapely hrali ako The Freeze, tak nemám o nič strach. aj na hity z najslávnejšej bostonskej výberovky došlo, vrhali sa tam hyeny na mikrofón jedna radosť. prišlo pomenej ľudí a absentéri môžu ľutovať, lebo prišli o poriadnu lekciu z histórie. aj keď chápem, že je toho v týchto dňoch riadne nahusto.

7.9. Praha - Kavárna Potrvá (openmic)
v živote som na žiadnom openmicu nehral a ani som po tom netúžil. ale usporiadateľ tohto ma sám oslovil a na druhý pokus aj zlanáril. tak teda sedím pred kaviarňou na chodníku a popíjam fľaškové pivo, vyjednal som si otváračku večera, lebo potom sa na strahovskom kopci bude robiť pakes a nechcem to premeškať. došiel kamoš Peťo, rešpekt za takúto podporu. prišiel, aj keď som mu hovoril, že budem hrať asi iba 3 pesničky. kaviareň je veľmi príjemné miesto, všetci usadení, ukáznení, celkom iná spoločnosť než pred akou som uvyknutý hrať. zmena nezaškodí. po úvodom virtuozovi idem na to. Jan Řepka ako oragnizátro to všetko pekne slušne uvádza. oprem sa do strún a hlasiviek, dôchodcom nadskočia šialky, ale ťapkajú. myslím, že tie moje vresky zanechali dobrý dojem. na ďalších účastníkov bohužiaľ nečakám. lúčim sa s Peťom a pelášim na sedmičku až mám oheň za riťou.

7.9. Praha - 007 (Career Suicide, Kung-Fu Girlz, Liver Garnish)
všetko stíham v pohodičke. stretačka s klasickými koncertnými spoločníkmi Zuzou, Davidom a Stinkym. vysolím chehty na vstupe, ďalšie chechty na pivo a prvá parta už drtí kosti. Liver Garnish zo šumavských lesov. ozaj zloba. páči sa mi, že je to také neučesané, násilné a primitívne punkové, ale pankáčom by sa to asi nepáčilo, je to príliš hrubé a neprístupné. kapely z periférií majú niečo v sebe, niečo temné, divnú Twinpeaksovskú energiu, ktorá sa nedá ovládať, jednoducho je. druhá kapela je moja obľúbená kaťuša z Prahy. punkrock, na ktorom som ostal závislý po prvom počutí, doslova. Kung-Fu Girlz. melodické, brilantné songy, pri tom všetkom to má gule a razanciu HC/punkových kráľov. spevák sa klasicky freneticky hýbe ako hyperaktívne decko v tele dospelého. hlcem celý set od prvej po poslednú notu. chcelo by to nejakú fyzickú nahrávku, nie iba bandzony. neviem prečo ale strašne by sa mi k nim hodil sedempalec, jednoduchá grafika a výbušný obsah. to nemá nikto záujem (a teraz budem úprimný) o momentálne najlepšiu punkrock kapelu v Čechách? tretia bomba večera dopadla bez vyzvania a priamo na naše gebule. Career Suicide z sToronta. som pripravený na boj, v prvej línii, guľomety spustili. vedel som, že to bude poriadna pecka, ale kanadský huragán (to je viac ako hurikán a uragán dokopy) ma zmietol ako slamku. divokosť v srdci, srdce v gatiach, gate špinavé od piva a podlahy. jedna z najlepších a najautentickejších 80´s US hardcore kapiel, aj keď hrajú od 2001 a v tom je práve ten fór. udržujú ducha starých kapiel, je to aktuálne a s ničím sa moc neserú, tak to mám rád. krátke štekavé songy, nejaký ten zabijácky riff, a šup šup ideme na ďalšiu. nikto neexceluje, všetko maká pre jeden cieľ, spôsobiť čo najväčší dopad vlčej svorky. mňa dostali hneď a vôbec mi nepríde podstatné koľko Fucked Up členov tam hrá, ani ktorí sú to (hnidopichova pozn.: chlapčiatko gitarista Jonah). ako čerešničku večera si konečne doprajem Attempted Suicide na platni. dnes bol môj posledný koncert na sedmičke pred ochodom do UK, a stál kurva za to. keď sa teraz kukám na svoju čiapku, sú tam iba dva odznaky: Career Suicide a Kung-Fu Girlz. čo iné, hehe.

8.9. Praha - Rekomando (Ryan Harvey, Tyranie Identity)
o šiestej ešte v Rekomande nik moc nie je, tak ideme na jedno čapované. Stinkyho mega-odznak Career Suicide je neprehliadnuteľný, hehe. ako to už pri jednom pive býva, človek sa zakecá a tak vbiehame do celkom zaplneného obchodu uprostred koncertu Tyranie Identity. robia, čomu veria a robia to sakra chutne. vždy ma fascinovalo, že ten zápal dodáva všetkým anarcho a riot a neviem-čo-folkáčom taký špecifický nádych. majú to len oni a mám to rád. asi je to tým, že spievaš o veciach, ktoré sú hlbšie ako iba och-och-bejbi-ajlavjú a hlavne tým žiješ. to je počuť, to podpovrchové pravdivé puto. samozrejme aj och-och-bejbi-ajlavjú je niekedy fajn, ak je to urobené dobre, ale predsa len je to iba och-och. zahrali aj moju čím ďalej obľúbenejšiu "Holek a kluka". krátka prestávočka a už nastupuje američan Ryan Harvey, jeden z Riot Folk kolektívu. ukecaný sympaťák akého som dlho nevidel. ale netrepe len tak do vetra, má neodškriepiteľný dar rečia a využíva ho na osvetu. v hlave má a má tiež aj nadhľad. čiže aj keď hovorí o vážnych veciach, tak sa občas idem počúrať od smiechu. je zábavný, poučný, inteligentný a zabudol som spomenúť? áno, hrá aj pesničky. vždy však toľko kecá pred, po a aj počas nich, že to skôr vyzerá ako keby hlavnou časťou jeho setu bolo hovorené slovo. toľko, čo mi dal dnešný večer, mi nedala celá kopa pankových akcií a encyklopédia dokopy. občas sa pristihnem ako mu doslova visím na perách a hlcem každú štipľavú iróniu. nenudím sa ani len jeden raz a koncert prejde ako voda, aj keď sa mi zdalo, že to bolo celkom dlhé. pripravené sú vagánske zobky, plus každý čo si tekuté donesie a šum rozhovorov. nečakane príjemný večer.

9.9. Poděbrady - Boss Bar (DxDxFx)
sem som volal Ryana Harveyho na poslednú chvíľu hrať, keďže mal day-off, ale akosi sa necítil. do Boss Baru trafím akoby som tu už niekedy bol. čaká ukecaný pohoďák Brunet, to človek hneď vie, že večer nebude zlý. prvý dojem neklamal. hospoda s troma miestnosťami plus terasa a spanie v podkroví, všade príjemní ľudkovia, pripravené jedlo, nikam sa neponáhľame, máme čas. pred koncertom si urobím kus kancelárskej roboty (DIY cédečká) a idem na to. všetko tu majú, len sa pichnem a hrám. niekedy sú proste koncerty, keď to frčí od začiatku do konca a zábava je obojstranná, toto bol jeden z nich. panáčiky, pivká, jointy, kopa srandy. a najviac ma dostalo, že máme spoločnú obľubu Monty Python cover songu, hehe. asi som aj celkom dlho hral, ale dneska na to bola dobrá atmosféra. po mojom sete sa rozbehli dve diskotéky. v jednej miestnosti tuc-tuc, v druhej Brunet púšťal vykopávkové hity, prežíval som v exile na bare (ešteže má krčma tri miestnosti). nakoniec som akýmsi nedopatrením vytuhol na gauči. viem si predstaviť zrýchlený filmový beh tej noci, ako som jediná statická figúra v zábere a okolo sa mihajú postavy. no čo, náročný týždeň a náročný večer. aspoň Zuza využila pohostinnosť postele na poschodí.

10.9. Liberec - Azyl (Gattaca, Remek, DxFxFx)
zlatý chlapčisko tento Brunet, nechal nám cestoviny zo včerajška v tanieroch, takže raňajkujeme ozaj kráľovsky. potom sa vykotúľame a upaľujeme smerom na sever. po ceste vidíme pri obchode auto náckov, ktorí isto idú pochodovať na šluknovsko, vymätenaci zbastardení. pred nami zase veľký policajný anton, ten asi tiež tam mieri. riešenie je ľahké, naložiť náckov ešte to a nikto nikam nemusí chodiť, haha. celodenná prechádzka v Jizerských horách nám vženie do duší kľud. konečne som naživo videl mäsožravé muchochňapky (či ako sa tie rastlinky volajú) a kopec vresovísk a iných temných scenérií s popadanými a polámanými blackmetalovými stromami. tlačíme sa falafelom a humusom, ktorého sme si na víkendové cesty narobili ako pre armádu. do Liberca prichádzame včas. Lukaso stavia distro, majiteľ Hanz ukazuje klub Azyl. veľmi pekné miesto. opäť kancelárske práce a pivko na záhradke. na dnešný koncert sa extra teším, je to môj posledný pred odchodom do zahraničia a tiež si veľmi rád pozriem Remek a Gattacu, ktorí sa zase vracajú z krátkeho tour po Škandinávii. a už sú tu a stavajú nádobíčko. po vynikajúcom jedle, vegan omáčka s chlebom, sa môžem pustiť do diela. dneska nie až také ako včera, ale ľudia sa chytajú, takže nakoniec veľmi príjemný večer. potom Remek so svojimi 15timi minútami emo-bordelu. mne sa to veľmo páči, verím im každý prd, hneď aj flexi kupujem. ach, tieto ich nosiče, presne podľa môjho gusta. tretia ide Gattaca. mydlia o dušu spasenú, Blum seká gitarou ako šialený, má to šťavu, baví ma to viac ako naposledy na sedmičke. taký valivý mix HC/punku a crustu so ženským rukotom, veď ste to už určite počuli, ak nie, tak hurá na internety alebo radšej na koncerty, živé prevedenie je perfektné. vôbec by som nepovedal, že majú sa sebou turné, aspoň ja som nepostrehol žiadnu stratu energie. a dali tomu aj trošku fazónu po ideovej stránke, aby sme sa tam všetci iba tak bohapusto nezabávali, naozaj rešpekt. po koncerte kopec kecačiek so všakovakými ľuďmi, čo sa pristavovali pri mojom najmenšom svetovom distre. potom rozlúčka, balenie a ide sa späť do Prahy. Lukáš spí u nás, takže ho nemusíme zavážať bohviekam. aspoň môže ísť zajtra s Davidom na posledný zápas Admiry. jedna etapa môjho života nazvaná Praha, končí. nebudem sentimentálny, nie som na epické lúčenia. proste nastúpim na autobus a uvidí sa.
(nabudúce o tom, ako sa žije v anglickom hobitove)

štvrtok, 10. novembra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.9 - Kľemones+Disident: Czech Minitour 2011)

sme dve spriatelené kapely, máme kombá, máme bicie, bubeník Danko má novú dodávku (samozrejme staršiu novú, z druhej a možno aj tretej ruky), máme chuť a trochu času. čo z toho všetkého vyplýva? že môžeme vyraziť na pár koncertov, niekto by to snáď nazval malé turné. všetko začalo pozvaním do Dubaja a ostatné tri koncerty sa vybavili k tomu. keď má človek kamarátov, všetko sa dá, nič nie je nemožné a ešte si aj užije kopec zábavy. jediný chýbajúci stály člen bol Paco, pretože s Jaruš každým dňom očakávali prírastok do rodiny, tak musel byť v pohotovosti a nemohol si dovoliť labzovať na druhej strane Československa. záskok sme mali v podobe dlhoročného kamoša Keša, ktorý bol konečne šťastný ako blcha, že si môže s nami zazveriť a kvôli týmto štyrom koncertom neváhal dojsť až z Berlína, to sa naozaj cení.

25.8.štvrtok: Vysoké Mýto - Fénix (+Roz2ka na 3,5 jacka)
poobede vyrážame z Prahy busom v trojici ja, Zuza a Kešo. Kešo ma hneď schladí, že na štvrtý koncert ostať nemôže, lebo robota volá. a keďže Paldo je tu iba na prvý koncert, tak to vyzerá na oklieštenú zostavu a nakoniec by sme mali ostať iba v trojke, čo sa mi vôbec ale vôbec nepozdáva, ale čo mám robiť, som rád, že aspoň došiel. nikdy nie je všetko tak, ako si človek predstavuje. vo Vysokom Mýte vystupujeme rovno pri klube Fénix, pri autobuske. pred rokom som tu divočil sám, dnes to bude aj s kolegami. miestni nadšenci s kapely Roz2ka na 3,5 jacka nás už vítajú a ukecaní sú ako babky, takže hneď mám plnú hlavu. s Kešom si precvičujeme songy na večer a medzitým dorazia chaloši zo Slovenska. samozrejme že trocha meškajú, ale keďže sa začína až o desiatej, tak ani nie. ponosíme, rozložíme, nastavíme. zvuk nie je svetoborný, ale o to predsa nejde. ľudia sa idú pozrieť na akési ska na námestí, potom sa dohrnú do Fénixu. medzitým dostaneme toasty a vege chlebíčky. mizne to v nás ako v studniach. o desiatej končí smena v Karose, takže sa zrazu zjaví celkom dosť ľudí. ale väčšina ostáva stáť vonku. je pekný večer a dnu sa platí. prví idú na paškal miesti borci z Roz2jky, taký klasický rýchly čeký punk s klasickými témami. máme už aj svoj interný vtípek o českom punku, na Disidentov bonznem, že dokonca majú aj pesničku, ktorá sa volá (prekvapivo) Český punk a ide o rýchlu mastenicu so štyrmi akordami, ktoré sa vždy vymyslia (aspoň mne to tak príde) a do toho niečo spevo-kričia, je to dosť zlé, na koncertoch to nehrávajú. síce tu by to možno malo úspech, ale medzi krocanmi na Slovensku myslím tiež. po jackoch ideme my s Kľemovcami, celkom rozbíjačka koncert na úvod, aspoň ja si užívam slobodného pohybu bez gitary, lebo od zajtra už ju budem musieť mať na krku. myslím, že sme zanechali dobrý dojem. nakoniec Disident, posledné vzopätia zveriny a koniec. do rána prebieha party, postupne odpadávajú nevládni alebo uvedomelí. spí sa priamo nad krčmou, takže ideálna situácia. Kešo zaspal na schodoch, Nešpi v skúšobni, ktorá je tu tiež a ostatní sa hadíme na matracoch rozložených na zemi v izbe, ktorá sa teplotou náramne podobá na jeden fínsky parný vynález.

26.8.piatok: Most-Rudolice - Rafanda (+Tom77)
ráno dlho pospávam v pekelnom teple, zatiaľ čo väčšina osádky sa túla po meste. s Kešom a Peťom dojdeme akurát tak na čínu oproti a potom čakáme na ostatných. objavujeme medzitým malinové pivo a berieme aj zásoby do auta. aj tak iné pivo neostalo, všetko sa vypilo. Robčo s Dankom sú majstri dodávkového tetrisu, takže im iba nosíme veci a v tichosti sa učíme. všetci (okrem zodpovedného šoféra Danka, ktorý svoju dodávku nedá nikomu do ruky) pekne chytení vyrážame na cesty. bez navigačného sersamu a podrobnej mapy sa v Pardubiciach zrazu ocitáme v slepej uličke. aj to sa stáva keď navigujem pripitý ja z mapy, v ktorej sú Pardubice zobrazený ako krivoľaký štvorček. Ďuri na jednej pumpe ponúka ľuďom čakajúcim v drive-in koláče, nikto si nezoberie, nedôverčivosť alebo čo to je? je teplo ako v pekle, skvelé počasie na cestovanie, dodávka je hotové terárium. v Prahe si zájdeme do nášho bytu, na pivo a bramborák a hodíme aj prepotrebného kupáka v neďalekom rybníčku za Prahou. Danko po ceste solí punkrocky, najväčší úspech jednoznačne kazeta Richies, to je zabudnutá nemecká pecka, ktorá s prehľadom prepinká aj Ramones. blíži sa večer a my sa musíme ponáhľať do Mostu, konkrétne na jeho perifériu Rudolice. chvíľu blúdime, ale dobrí ľudia poradia vždy, najmú keď vidia lunetika z dodávky, ktorý k nim beží v trenkách a v ponožkách pýtať sa na cestu. hospodu na návsi identifikujeme hneď a už aj Danko prepcháva dodávku cez uzučkú bránu, len tak tak, ani potkaní chlp by ste nestrčili medzi spätné zrkadlá a stĺpiky. za krčmou klasického strihu je veľká záhrada s hnilým prehýbajúcim sa nízkym pódiom. najväčšia vítačka s kamošmi Hřebíkom, Alčou a Lukášom. dnešným hostiteľom je punker Číča a jeho kamaráti. len čo ponosíme aparatúru, vynukujú nás dobrotami od výmyslu sveta. chlebíky ponatierané všakovakými vegošskými nátierkami, kopec zeleniny. ja ako jediný zástupca protimäsového jedania (autor slovného spojenia: Richard Guga) poctivo tlačím lakotiny a zapíjam pivom. akosi sa nemôžeme dohodnúť, kde budeme spať, plus celodenné chlastanie, problémy s osvetlením pódia. snažíme sa to riešiť s úsmevom. ale na našich výkonoch sa to všetko aj tak podpíše, od profíkov máme ďaleko. namiesto svetla doniesli miestni pohotovo miliardu kahančekov, tak to tam vyzerý ako na cemnom metalovom večierku, už len krv panny a pyramídky po lopatky. prví idú Disidenti. Robčo sa od hanby skrýva za reprák, zo spevu neni nič rozumieť. ak sa dakto zabáva, tak asi na tom punkovom bordeli. Kľemones neni o nič lepší. to len mne sa zdá, že je to super sranda, lebo v hlave diktuje abecedu alkohol. nakoniec zahrá ešte Hřebík aka Tom77 a ja tiež vypotím zopár songov na želanie, ale nechcem sa tam pretŕčať, už som celkom dokrkvaný, na duši aj na výzore. dneska rozhodne najhorší výkon oboch našich slávnych spolkoch na turné. ľudí sa tam zišlo ťažko povedať koľko, ale v tej rajskej záhrade sa to stratilo ako mravci v kukurici. na cesťák sa vybralo neviem akým zázrakom. nejaké dievčiny sa tam púšťajú do debaty s našimi slávnymi slovenskými hudobníkmi, ale jediné, čo chceme je odtiaľ odísť na Hřebíkov statok a tam to spláchnuť v stodole. tak sa aj deje a putujeme do Dubaja, miesta zajtrajšieho koncertu a zároveň nášho exilu. v stodole upravenej na koncertnú sálu, krčmu, telocvičňu a galériu si dávame nezaslúžené pivo a vydržíme až do rána, ako to už býva. sex, drogy a rokenrol? kdeže. pivo, pingpong, rokenrol. to tu sedí najviac.

27.8.sobota: Libochovice-Dubany - Peklo (+Sandokan Rebells, DxFxFx, Tom77)
prebudíme sa do upršanej soboty. ja nemám ani chuť vstávať a ani neni kvôli čomu. kým ostatný celý deň vydržia pri hre Aktivity, tak ja sladko chrápem a dopĺňam energiu na zvyšok dní. cítim sa celkom vypľutý, mizantropicky, bez života, žeby ponorka? po dvoch dňoch? neviem. každopádne aj keď som hore, nechce sa mi ísť medzi ľudí, radšej len tak ležím a snažím sa nasilu spať čo najviac to ide. viem, že mi to prospeje. podvečer pomôžem Lukášovi s večerou pre kapely (chilli sin carné, a už poznám aj tajnú prísadu) a pomaly sa chystáme na koncert. Hřebík má v stodole gramec a dosky, niektoré pekne staré a raritné a niektoré ani vôbec nepoznám. tak sa hrabem a púšťam, čo mi len napadne. jeden maliar (sory, zabudol som jeho meno) si tu inštaluje výstavu zaujímavých obrazov (ako vždy tomu nerozumiem, ja som neni na toto umený, ale poväčšinou ide o veľkoplošné plátna s tématikou panku) a chystá sa prvá kapela Sandokan Rebells. tomu už rozumiem lepšie. pekelný nasraný punk, bubeník v zábehu alebo čo, lebo som ináč nechápal nahnevané ksichty speváka Temču. ale viem si predstaviť, že mávajú aj lepšie koncerty, neni každý deň nedeľa, my sme naše dno pobzkali včera, dúfam. tým nechcem povedať že by Sandokani hrali zle, len to podľa mňa nebolo úplne tak ako by to malo byť. dneska si zase prehadzujeme garde a prví ideme s Kľemones. všetci tvrdili, že dnes to bolo super. mne sa hralo dobre. takisto aj Disident sa mi páčil. tá stodolová atmosféra spraví strašne veľa. aj celkom hodne ľudí sa dotrepalo, plus slečna domáca Zuzka oslavovala narodeniny. nakoniec dva zlaté klince do rakvy, Hřebajs a ja, akustickí srdciari (výzva: ako by ste preložili český výraz "srdcař" aby to neznelo ako pacient oddelenia srdcovo-cievnych chorôb?). veľmi podarená akcia/koncert/oslava. potom sa nalieva kopec domácej proti zime a na štrngybrngy s oslávenkyňou, púšťame praskavé platne, hráme svetový pingpong, proste všetko klasické činnosti v pekelnej stodole až do nedeľného rána. Kešo si vybavuje nevyhnutné voľno, aby s nami mohol zahrať ešte aj zajtra v Prahe, za čo sme mu všetci Kľemovci neskonale vďační.

28.8.nedeľa: Praha-Pankrác - Café Na Půl Cesty (+Trailer Trash)
po upršanej sobote prišla slnečná nedeľa a pred nami posledný koncert. naveľa sme sa okolo obeda pozbierali, navláčili veci do dodávky, rozlúčili, Danko naštartoval dodávku a nedošiel ani ku bráne, keď sa z motora začalo podivne dymiť a klepať. naštartoval ešte raz a všertko sa opakovalo. a sme v riti. privolaný kamoš mechanik nevedel presne čo to je, ale rozhodne sa s tým nedalo ísť ani za roh, nieto ešte do Prahy. v neďalekých Libochovicích je autoservis, ale dnes je nedeľa, takže zajtra. padali všelijaké návrhy, od čakania do zajtra až po šialenú možnosť odťahovky na Slovensko. išlo aj o dnešný koncert, zrušiť, nezrušiť. pár telefonátov a miestni borci Trailer Trash, ktorí s nami dnes večer majú hrať donesú apošku, takže to by bolo vyriešené. dodávka ostane tu, zajtra ju odtiahneme do servisu a potom budeme múdrejší. otázkou ostáva doprava do Prahy. Hřebík nám veľkodušne požičiava svoje auto a zvyšných ľudí berie do svojho pidi-auta kamoš Pasi, takže sa všetci máme ako prepraviť. dokonca berieme aj nejaké kúsky aparatúry. nálada nie je bohvieaká, pretože netušíme, čo vlastne dodávke je, či sa nám ju podarí odtiahnuť do servisu, či sa to bude dať opraviť, kedy to bude hotové a koľko to bude všetko koštovať. našťastie je v pondelok štátny sviatok, ale niektorí chalani musia ísť v utorok do roboty. no, bude to zaujímavé. v Prahe si dávame neskorý obed pri pankráckom parku a čakáme na druhé auto, ktoré píska ako čajník. prichádzajú aj černokňažníci z Trailer Trash na čele s kamošom Džanákom, ktorý sa ako vždy usmieva. porozkladáme, nastavíme, zvukmajster Kejmy zisťuje, že novučičké bedne nefungujú obe, tak to nejako láta. dnes ma už nič neprekvapí. dorazili aj moji kolegovia z archeologického výskumu. ináč osádka pozostáva z našich kamošov žijúcich v Prahe a druhý tábor sú fandovia Trailer Trash, ktorí si ako podmienku hrania dali, že chcú hrať po tme. nakoniec síce ani tú projekciu nemali, ale čert to ber, bez nich by sme zase my nemali backline. opäť striedame poradie a ide Disident, dnes ma to nejako nebavilo, ale to bude asi tou dodávkou, lebo stále musím myslieť na zajtra. s Kľemones som sa fajne vyventiloval, ale ostatní z toho nemali dobrý pocit. zdalo sa mi akoby tu ani ľudia neprišli na koncert, iba si to odstáli. ale neni sa čomu diviť, v Prahe je milión akcií a naša banda je iba jedna z milióna rýb, čo sa tu preženú punkrockovým rybníkom. takže nech sme sa snažili sebeviac, odozva malá. nakoniec Trailer Trash, ktorých som oslovil, lebo tam hrá kamoš a z nahrávky ma to bavilo. trochu ma mrzelo, že hrali toľko coverov. inak to bola taká protopankovo psychedelická snaha o vykopanie dávnych kapiel, ale nepresvedčili ma, najmä akýsi ich odstup mi bránil sa do toho položiť. ale možno to patrí k štýlu. každopádne cover "Too Drunk To Fuck" som identifikoval až pri konci, to bola teda dobre pokrútená verzia. po koncerte reči pivko reči a delíme sa na dve časti. jedna ide do mesta chlastať a druhá na byt. keďže som vedel, že zajtra s Dankom vstávame o pol piatej a ideme riešiť dodávku, nemal som ani najmenšiu chuť hýriť.

29.8.pondelok - epilóg
skoro ráno frčíme s Dankom do Dubaja. Lukáš odtiahne dodávku do Libochovíc. aby to bolo zaujímavejšie, tak sa nám pretrhne lano. dneska všetko robia z hovna asi. počkáme na týpka. zdvihne dodávku, kukne do motora, pošpára, poklepe. je to remenica (také oceľové koleso, na ktorom sa točí remeň), musia počkať na súčiastku, vymeniť a potom môžeme ísť. celé to bude hotové asi poobede. takže sa ideme prejsť na priľahlú monumentálnu zrúcninu hradu Hazmburk. dve čierne veže na starom čadičovom masíve, naozaj pôsobivé. ako správni pútnici sa tam musíme dostať pekne po svojich, takže zážitok je tak nejak kompletný. k tomu krásny deň, balzam na dušu. má to len jednu chybu, je pondelok a hrad je zamknutý. a už sa škriabeme po skale a sme dnu. nemerali sme predsa takú cestu, aby sme ostali pred bránou. nie sme však sami, aj ostatní turisti to tak riešia. žerieme tony sladučkých sliviek, jabĺk a hrušiek v sadoch pod hradom. v obci vyplienime jeden sekáč, kde majú všetko po 20 korún, pozrieme park v miestnom kaštieli a potom sa dorazíme obedom. tento deň z turné si budem pamätať asi najviac, aj keď to vlastne nesúvisí so žiadnym koncertom a možno je to také klišé. jednoducho pekný deň, ako sa hovorí po maďarsky "a day to remember". ale jeden knockout ešte príde, keď nám servisák povie, že za to vydrbané železné koliesko zaplatíme 6000 korún. za takú cenu sme mohli íst na turné aj do Berlína. sme ale šťastní, že to je hotové a frčíme najprv do Prahy naložiť pozostalých a potom na Slovensko. cesta je nudná, nikomu neni moc do reči, iba Danko občas zachloští dáku somarinu ako to on vie. na skúšobni vyložíme veci a okolo polnoci ležím v posteli a konečne sa môžem vyspať. cez všetky problémy s dodávkou budem na tých pár dní spomínať ešte dlho a hlavne si budem zase o niečo viacej vážiť nezištnú pomoc od kamarátov. veľké ďakujem patrí najmä hostiteľom z Dubaja a Pasimu, ľuďom z Mostu, Vysokého Mýta a Prahy, všetkým kapelám, čo s nami hrali a všetkým, čo sa prišli pozrieť na ten náš pojazdný cirkus.

utorok, 1. novembra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.8 - akcie - august)

6.8. Dolný kubín - Oravia (Kľemones, Skunx, DPH, Už dosť)
po dlhom čase opäť kľemoakcia. ide sa dodávkou, už si zvykáme na pohodlie. v Kubíne chvíľu blúdime, už sme tu síce hrali viackrát, ale v tomto podniku ešte nie. nakoniec je to na pešej zóne, takže vláčime veci cez celé námestie. rozcvička nikdy neuškodí. Ďuri došol na bycigľi, sa tu motajú s frajerkou po okolí. keďže je august, nedúfame v nejakú premrštenú návštevu, tak sa to aj javí. vítame sa s Jankom, jeho žienkou, bratom a ostatnými miestnymi, ktorí nás na narodeninovú oslavu pozvali. prví hrajú akýsi miestny holobriatci, prebraté songy, neopank. potom ide Kapor a jeho kapela Už dosť, ale všetko to mali tak vypečené na pódiu, že sa to moc nedalo identifikovať, v princípe taký porisko-punk, kopec kvílenia na gitaru. ideme na to my, ľudia sa odkiaľsi vynorili, fest dík za podporu, pekný koncert, lietali tenisky, pivá, cez leto strašne rád hrám pod oblohou, a ešte viac milujem, keď sa zotmie počas koncertu, ako tomu bolo práve dnes. začneš za svetla, skončíš za tmy, ako dedko Večerníček, dôležitá úloha. už som zabudol v akom poradí, ale zahrali ešte DPH a Skunx. myslím samozrejme pôvodné DPH z Kubína, staré legendy, ale myslím, že len bubeník tam bol origo, každopádne sme si zabliakali staré hiťasy nášho mládí, nič sa nedá robiť, to je sila spomienok. Skunx z Poľska predviedli pre zmenu svižný streetpunk poľského strihu, to sa nedá zaprieť, že je kapela z Poľska, mám rád ich štýl, taký drsný, ale vďaka jazyku veľmi špecifický a trocha aj smiešny, ale nie v zlom, to vôbec nie. proste poľština sa mi vždy akýmsi spôsobom do punku hodila a dáva muzike originálny nádych. vždy sa mi vybavia všetky tie Kliniky a Apatie a Ramzesovia a Patyczakovia, čo mám napočúvané odpredu aj odzadu. ani neviem ako sme odtiaľ odišli, rokenrol a jeho vedľajšie účinky dajú človeku zabrať.

16.8. Praha - Cross - Stoogies jam
toto bol nečakaný zážitok. prídem domov spotený z roboty, zapnem internety a tam vidím nevinnú zmienku o tom, že dnes večer džemujú v Crosse Stoogies, hneď volám Kejmymu, či to nie je nejaký oneskorený aprílový žart, ale nie, všetko sedí. pozajtra totiž hrajú na hipisáckom Trutnove, dnes prileteli a tak si chceli niekde zabrnkať. všetko ide bokom a večer už sedíme na terase v Crosee a balím špeka, aby som zapadol medzi osadenstvo. oproti na terase sedia akýsi dôchodcovia a áno, sú to oni. medzitým hrá dolu rokenrolová nemecká kapela, už som aj zabudol čo a ako hrali, ale myslím, že to bol taký klasický slizký nafilmovaný germánsky rokec. idem radšej von, aby som mohol sledovať, ako sa starí páni sypú po schodoch do klubu. scéna ako z geriatrickej komédie. dnu to trochu zhustlo, správy sa šíria rýchlejšie ako mor. na pódium sa vytrúsia postupne traja maníci. basa, bicie, saxofón. pomaly sa rozbiehajú a džemujú a džezujú. tento koncert by som doprial vidieť všetkým, ktorí tvrdia, že pankáči nevedia hrať. fú, to bolo jazzové experimentálne peklo, čo tam tí blázni vyklopili. vždy sa išlo podľa modelu, že jeden začal, ďalší sa k nemu pridali a vždy si postriedali časti improvizácie, kedy každý mal hlavné slovo a prípadne nejaké sólo. takže sa išlo systémom: groove, solo, groove, solo, groove, solo, finiš. ale to je len hrubá kostra. majstri ju ovešali hudobnými girlandami. bubeník vyzeral ako mladý Robo Roth a furt sa spod čapice na celé kolo rehotal. basák Mike Watt pôsobil, že to tam drží hudobne a saxofonista sa tváril, že to tam drží dirigentsky. bolo to vidno najmä, keď sa pripojila ženská so spevom, veľmi zaujímavým spevom, vlastne to bol štvrtý nástroj. nakoniec ešte dokvitol mladučký gitarista a čakal som, že pohorí, ale vôbec nie, zapadol medzi starých vlkov dokonale. najlepšie bolo keď predstavovali členov a nevedeli ani jeho meno, hehe, asi sa tam iba tak pritrafil. v najlepšom treba skončiť, veľmi múdre. nie že by hrali zle, to ani náhodou. ale experimentálny psychedelický jazz sa nedá bez prísunu drog počúvať príliš dlho. ešte sa tam strápnil jeden pankáč z nemenovanej kapely, keď vybehol na pódium, schmatol gitaru a začal veľmi zle hrať "I Wanna Be Your Dog". ironické bolo, že všetci v tom momente vytlieskavali kapelu, ale on si asi myslel, že tlieskajú jemu. našťastie mu niekto gitaru odňal a kapela na prídavok tiež neprišla, takže všetko skončilo dobre. očarení a po okraj naplnení muzikou ideme domov. už som Stoogies mal tú česť raz vidieť a bolo to jedinečné, toto bolo síce úplne z iného súdka, no očarenie ostalo. neviem presne, kto bol ten saxofonista, ale na to sere pes, mal som možnosť vidieť kam sa to až dá v muzike dotiahnuť, aj keď začínaš ako špinavý pankáč. proste ak máš trošku v sebe, tvrdo na tom pracuješ, hráš, cvičíš, žiješ tým, tak si kľudne môžeš džemovať na úrovni akademikov. nie je to cieľom punku, ale môže sa to stať a dnes som toho bol svedkom.

24.8. Praha - Futurum (ZNC, DxDxFx)
cez kamošov sa dá všetko, aj hrať v jednom z najznámejších klubov v Prahe. moji kamoši sú ZNC a svoju lásku k tejto kapele som tu už niekde vylieval, takže sa nebudem opakovať. napíšem snáď len toľko, že ma sprevádza už od mojej punkovej nepamäti a je to snáď jediná konštantná veličina počas tých rokov. na ich poslednom koncerte práve vo Future slovo dalo slovo a tak dneska som na plagáte uvedený ako predkapela. prichádzam po siedmej, zvuková skúška je akurát hotová a na pódiu si džemujú basák Golda a bubeník Caine. neodbytne ma zavolajú ku gitare a tak sme si chvíľu hrali dva akordy spolu. keby mi niekto v minulosti povedal, že budem niekedy džemovať so ZNC, že budem s nimi hrať a že to bude v tomto klube, asi by som sa mu veľmi veľmi zasmial. ale možné je všetko a kamarátstvo umožňuje ožiť práve takýmto čudným a krásnym veciam. prišlo pozrieť zopár kamošov a kamošiek, daktorí údajne kvôli mne, som poctený a ďakujem. profi zvukovka, profi zvuk, profi svetlá, ozajstný bekstejdž, ozajstná chladnička s ozajstnými pivami zadarmo. len tak ich do seba sáčem, ukážte chudobnému slovákovi z dediny niečo zadarmo a ešte k tomu pivo, no nech ma roztrhne. chlapci z kapely moc nepijú, takže celá pripravená maxibasa je v mojich pazúroch a pekný večer predomnou. začínam prvý. jasné, že mám trému ako hovado, blikajúce nezmysly mi pleštia do očí, to je daň za slávu. snažím sa nič nepokaziť, preto sa moje vystúpenie zdá iné tým, čo ma videli hrať niekde v zapľuvanej putike s vyššým skúre v krvi. ono to aj iné je, dneska je to na úrovni, aspoň sa snažím. zakončím to "Stromom" medzi ľuďmi bez aparatúry. chlapci zo ZNC tiež postrehli zmenu a páči sa im tento posun k smutnejším piesňam a menej rečiam medzi tým. mojich 15 minút slávy ubehlo, beriem útokom chladničku plnú pív voľných mravov. koncert ZNC strávim pri ich distre, a na konci sa pekne pováľame po zemi s Davidom a Lukášom na "Zlatý hřebík noci", veď to je taká pecka song, to sa ani nedá ináč. na to, že sa dneska hral akýsi blbý fotbal a je august v strede týždňa sa nakoniec zišlo riadne veľa ľudí, takže predkoncertná znouzácke obavy, že už nikto na ich koncerty nechodí sú mimo misu. majú to svoje kúzlo, a to priťahuje stále dosť ľudí si myslím. mňa to úplne hypnotizuje, ako svetlo petrolejky nočné mory. fasol som aj nové merkurové tričko, takže spokojnosť najväčšia a ide sa oslavovať a zapíjať. po krčmových peripetiách končíme vo Vagone s Buzzycatom, Borisom a spol. na blbej oldies diskotéke, takže sa nadránom radšej porúčam do večných Kobylís. čaká ma totiž štvordňový maratónik s Kľemones, treba sa vyspať. o českej anabázi napíšem nabdudúce.

sobota, 29. októbra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.7 - B.B.King minitour - august)

nasratí nihilisti z Rúbaniska sa na koncerty nevydávajú často. vlastne oni sa na koncerty nevydávajú vôbec. všetko musím za nich robiť ja. tak sa neni čomu diviť, že ma to furt nebaví a v tomto roku som ich zastupoval iba v auguste na jednom minitour. omrzelo ma hrať len tak nasucho, tak som si na pomoc zobral bustre. a keďže to bolo prvýkrát v živote, čo som niečo také používal, bol to pekný bordel. Booster Bordel King bol stvorený.

7.8. - Starý Smokovec - Casa Dolce (+ Mondo Gecko (IZR), TOML, Bullboxers)
deň na koncert ako stvorený, čiže nedeľa. poobede na žilinskej stanici stretávam akéhosi gitaristu Šamana z Česka, vracia sa z Terchovského festivalu, kde hral a pokračuje v staničnej reštike. prichádza aj Kešo po včerajšej svatbe a ja som po koncerte, takže stav nás všetkých troch je nalomený už na začiatku. Šaman vyhráva zlé hity od Oasis a ešte horšie české country. ja mám na takéto vražedné typy asi magnet a slabé srdce ich odohnať. konečne nám ide vlak a lúčime sa so Šamanom od spievania a piva celým červeným jak paviánova riť. vo vlaku zase stretávame utrápeného a zaľúbeného Majkyho, našťastie je to strejtedž, takže s ním naša anabáza nenaberá príliš urputné otočky. zato v tatrách je veselo. najprv zahrám ja svoj buster bordel, niektorí nemenovaní sú znechutení, iným to nevadí až tak. ja som pekne načatý, takže to nevnímam nijako extra zle. čím viac ľudí naseriem, tým lepšie. Rúbanisko má byť o zlobe a tak musia padať hlavy. Bullboxers hrajú Adicts a Zónu, zmiešané a cez kopírák, to ma akosi nebaví. nový program TOML ma baví o hodne viac. dokonca ani Kubo nejako extra nehádže tie svoje niekedy pre mňa nepochopiteľné bomby. na záver židoboľševici z Izraela, treš-fast-pank Mondo Gecko. ľudí na celom koncerte veľa nie je, ale miestami zveríme ako napajedený a hladný zverimex. chlapci kapelníci nepochopili moje núkanie hroznových cukríkov cez koncert, ale ani sa im nedivím. veď keby vám niekto cudzí a divne sa správajúci počas murmaja cez koncert ponúkol neznámy biely cukrík asi by len máloktorí z vás výskali od radosti a žrali cucu po kilách. píšem máloktorí, lebo viem, že aj takí by sa našli. aj vonku pred klubom sa hralo divadielko, tentokrát jeden z aktérov bol bojovník Fliper, horúce opité hlavy. údajne stratená tráva sa nenašla, tak buď som blbý, alebo si niekto pekne užíva, nech mu dym slúži. zobudil som sa dole na gauči, presunul som sa hore do miestnosti, ktorá ešte nikdy nevidela slnko a dospal som. kutica bola plná papierového snehu, podľa toho súdim, že tu bola včera veliká sranda. po pár vyslobodzujúco-zotročujúcich pivách sme sa naveľa naveľa vybrali do Roháčov. prespali sme na Žiarskej chate a na druhý deň dali takú nemastnú-neslanú nič moc túru, počasie ale pekné a aspoň že sme videli kamzíka.

11.8. Žilina - Chill Out (+ Not On Tour (IZR), Unattended Funeral, special-TOML)
na druhom koncerte v rámci roztraseného turné hrám v rodnej žiline s ďalšími izraelčanmi. tentokrát je to taká melo-punk-banda so ženským spevom a znie vo velice pekne a nasrato. chlapci z TOML to vychválili do samých pekiel, lebo s nimi hrali na izraelskom tour. predpríprava prebehne na akejsi terase. kecáme s tatrancami o včerajšom koncerte, ktorí mali v Ostrave a o tom ako Dano dezertoval na Brutal Assault pozerať Lemmyho. dnes teda chystajú niečo špeciálne s izraelským bedňákom. no som zvedavý. to už volá Peco, že mám prísť a hrať. tak idem a hrám. buster už používam s rozumom a je to lepšie. dneska nie som až taký zlý. nemôžem byť stále, bo by mi deti krivo šťali. po mne ide ale zloba najčernejšia Unattended Funeral, čiže tri štvrtiny z Boiling Point. normálne vidím na ľuďoch, že sa toho boja a nevedia čo majú čakať. Kubove nečakané výpady do publika a hrôzovláda powerviolence so sludge pasážami masakrujú ľudí a obligátny polkruh sa nesmelo vlní. asi najväčšie zlo, aké som od chlopakov zažil. v kombinácii s hip klubom to vyznelo ako perfektná odpoveď na všetko moderné a in. paráda. hlavné jedlo sú ale Not On Tour z obrezanej krajiny. ich názov vznikol tak, že všetci ich kamoši boli niekede na turné a oni sedeli doma, tak si založili z jedu kapelu a nazvali ju tak ako ju nazvali. a ani sa nenazdali, už sú na turné aj oni a oxymorón je hotový. traja šťúpli chlapci a jedna dievčina za mikrofónom dajú pekné intro a potom celý klub rozomelú na padrť. majú očividne radi svižný rýchly tvrdý melodický punk. ženský pološkriekaný vokál tomu dáva ešte väčší atak. veľmi sympatický výkon, človek má chuť triasť hlavou, skáskať, dupať, všetko naraz. aspoň ja si to užívam naplno. až tak, že po jednej zrážke so speváčkou sa mi dačo ulomí zo zuba. jedinou chybičkou je, že hrajú akosi dlho a ku koncu sa mi zdá, že tých melodických neopunkových bombíc tam je akosi veľa a odchádzam na pivo. plejlist si dali neprezieravo za seba na stenu, takže každý môže vidieť, koľko songov ešte bude nasledovať a aj to ma inšpirovalo k odchodu. vraciam sa až keď sa pred ľuďmi zmietajú od pol pása holí tatranci spolu so sľúbeným izrealitom za basou a fliaskajú do ľudí covery. TOML, Ramones, Black Flag. dobrá kombinácia. čím ďalej tým viacej milujem rýchle a krátke koncerty. a toto bolo perfektné. síce moc nemusím keď kapela hrá covery, ale chápem, že dnes to bola špeciálna príležitosť a nutnosť a hodilo sa to. po koncerte monštruózna všekapelová fotka a môže sa ísť domov. veď zajtra sa aj tak všetci vidíme na Ffud Feste.

13.8. Sereď - Kemping (Ffud Fest)
do Kempingu, sereďského pankového svätostánku, dorážame už v piatok, aby sme sa riadne zžili s miestnou atmosférou najlepšieho slovenského letného festivalu. pre mňa je to zároveň jediný festival, ktorý spája to najlepšie z hudby a zároveň, na ktorý som ochotný zavítať so svojou nechuťou ku veľkým akciám. proste ideál. rozkladám distierko, zašívam si gate a kecám s príchodzími. z prvého dňa mi rozhodne najviac utkveli v hlave Hexis z Dánska, ktorí pomixovali depres harkór a čorny metál a má to atmosféru ako dvadsať nasratých upírov v centirfúge. no a ešte netaktná Kvasova poznámka o tom, že Krivoš je borec a Verča je kurva. každopádne JPN prilákali na svoj kino-kvak-pank pomerne dosť ľudí. ostatné zážitky sú celkom chaotické a klasicky ffudovské. vydržím sa takto zabávať až do bieleho dňa a po krátkom šlofíku (resp. spal som vôbec?) idem na pódium ako prvá položka dnešného zábavno-kultúrneho programu. tam, kde nestačia hlasivky, vypomáha buster a kde nestačí buster, ani smrť nepomôže. a to ma ešte čaká spievanie s Kľemones. Flejmov prekecám s kľemovcami a už sme aj na svahilskom pódiu. jediná punkrock kapela medzi tvrďárnami, ako ľalia medzi tŕňami. vypľúvam dušu a liečim sa na tobogane. vlastne tobogan sa stane mojim útočiskom, obsesiou a láskou zároveň na celý zbytok pobytu. pretoboganujem dizbítový Massmord, pavrsladž Unattended Funeral (ten sa obzvlášť hodil ku spúšťaniu), TOML s náhradným basákom. Rapsöd si pripravili prekvapko a zahrali jednu pesničku od Rúbaniska. tak a je to tu, prebratá pieseň od neexistujúcej kapely, mierne cimrmanovské, hehe. ale nemôžem povedať, že by som nebol rád, práve naopak, je to pre mňa veľká pocta a konečne môžem počuť ako by to znelo s kapelou. Not On Tour očarili hádam každého, istým spôsobom aj toho debila, čo obťažoval speváčku, ako som sa dozvedel po koncerte. platne a tričká tejto kapely išli pekne na dračku, jeden vinyl s dievčinou na letisku mám aj ja. ďalšie kapely, čo ma rozdrtili boli Ilúzia s neuveriteľnou podporou publika a psychoši Vocatio Interna. ale králi večera boli u mňa MacGyver. videl som ich prvý krát konečne naživo a nečakal som takúto melodickú a zároveň ostrú porciu nefalšovaného punkrocku, hocičo ma nebaví od začiatku do konca s takou intenzitou ako oni. Killanation išlo úplne mimo mňa, to už lepší bol MC Broko, ktorý podobnú srandu zvládne aspoň sám. všetko to zapichli neplánovaní Möbius s dvoma songami iňťošského doomu, výborné ku záverečným práskom s Milanom pred spaním. druhý deň som sa zotavoval kde inde ako na tobogane, keďže ma čakala dlhá cesta autom.

19.8. Vendryně - Vápenka (Albánský DIY Fest)
po dlhej dobe idem na koncert vláčikom. sadnem si romaticky na chodbičku do posledného vagóna, hrám si na gitare a sledujem koľajnice. naháňame búrku, búrka naháňa nás, selanka. v Třinci vystúpim do totálnej smršti, kvapky šibú vodorovne, blýska sa ako v Cannes na červenom koberci, skrývam sa v nevábnej stanici a v smradľavom bufete si kupujem to, čo sa tu hodí najviac: najlacnejšie čučo. tetka ma chcela dvakrát ojebať, dvakrát som sa nenechal a dvakrát som sa na tom pobavil. kto ostal nasratý bola prekvapivo ona. namiesto ospravedlnenia za mnou gánila a čosi zlostne mrmlala popod žlté fúzy. lokálkou sa veziem do Vendryně a potom šlapem pešo. búrka zúri nad hraničnými kopcami s Poľskom, kam mám namierené. potrebné občerstvenie pivkom v Čitárni a potom zase pešo dál a dál. zrazu pri mne nakrivo zastaví fáro. zostrelený chlapík z krčmy ma chce zviesť do Vápenky. jasná vec. ten kilometer bola cesta smrti. prudko vpred, prudko stop. a to sa opakovalo často a v šokujúcich momentoch. sme pred bránou. vystupujem z auta zabijáka a bozkávam zem. hneď za bránou Valáškova bludná falafelárna a v nej Martin, Strapo a Janek. bez váhania sa skladám a popri kope rečí konzumujeme staré overené pochutiny tekutého a šušťavého charakteru. celý program je posunutý o dve hodiny kvôli búrke, takže asi nezahrám. Albánec má hlavu v smútky, ľudí asi 50, čo je na fesťáčik žalostne málo. motohlavový revivalisti Örgäsmätrön, böli celý nesvöji, hehe, málo dvojbodiek chlapci, málo dvojbodiek. ale nám s Houmim aj tak stačilo. ešte som kukol trubačský tvrdopunk The Neunikneš, ale mali to akési neúmerne nahlas. keď dohrali kapely, na špeciálnom Falafel stage som zahralo Rúbäniskö. nápad Martin, realizácia ja. buster nebol možný, ale aj tak šme šebe pobaveli. jogurtový warpaint preští každého cemného metalistu. a do rána už iba pivá so Strapom a s rakúšanmi Selfish. opakuje sa situácia z Ffudu. akosi sa mi nepodarilo spať, takže vidím prvú kapelu soboty, poľské dou Halt a idem si ľahnúť. o dve kapely ma už aj budia, že mám ísť hrať. to sa nerobí. teplo jak dva metre od pekla. ale dám im plným priehrštím. Selfish moc melopunk, zato Rozpor ma baví, vidím ich asi po siedmych rokoch a je to neuveriteľné, ale akosu zhudobneli. Ilúzia ani nehovorím, to je už hádam solídna klasika. potom prestávam sledovať muzikálne dianie a po pár chvíľach strávených v družných rozhovoroch sa unavený porúčam. vlaje biela vlajka a ja odfukujem vo falafelových záhonoch. nedeľa však tomu dáva korunku. vyspatý som za dvoch, takže sa zavčas rána stretávame s festivalovými muchami pri stánku a rekapitulujeme. každý asi vie ako sa rekapituluje, nakoniec sa veziem s Hanysom, Hankou, Harym a jeho synom do Havířova (zabudol som ako sa volal syn, ale verím ža na H). pohostia ma a frčím na vlak. Buster Bordel King minitour je za mnou. pre tento rok Rúbäniskö vykonalo svoju dávku zloby a temné sily sa môžu opäť stiahnuť do hlbokých lesov. temnú noc!

nedeľa, 2. októbra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.6 - akcie júl)

22.7. Praha - Vltava (Non-Smoking Orchestra)
bol som voči tejto akcii máličko skeptický a ako sme sa blížili popri Vltave do centra, tak moja neistota narastala. pretláčať sa niekoľko tisíc hlavým stádom ľudí a turistov nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. ale dostali sme sa na ostrov uprostred Vltavy a našli sme si miestečko na brehu, čo nebolo vôbec ľahké. rieka plná lodičiek, člnov, šlapadiel aj DIY plavidiel. všetky sa sústreďujú okolo veľkého pontónu, na ktorom tróni obrovská obrazovka a pod ňou nemenšie pódium a na ňom dáka mravenčia kapela. vcelku megalomanská akcia, skromne povedané. Dan Bárta naštastie dokvílil a ani netrvalo dlho a už sa rozozneli prvé tóny trubiek. po prvý krát vidím Emila Kukuricu a jeho nefajčiarsky orchester. aj keď pri takejto diaľke neviem či sa dá hovoriť o plnohodnotnom koncerte. každopádne zvuk mali machrovsky vyšpekulovaný, takže bolo počuť všetko a perfektne. repráky boli rozsiate snaď v kilometrovom okruhu okolo centra diania, to musela byť zaujímavá výzva pre zvukárov a pekná fuška všetko to nastavovať. a čo koncert? je to taká zábavová kapela zo Srbska, takže zabávala. overenými hitmi z Kukuricových filmov. bolo ich tam na pódiu asi milión, každý dáky nástroj a každý dúchal, búchal, brnkal, trieskal. ale pekne pod taktovkou speváka v divnom kostýme, ani neviem čo to bolo, akýsi cyklistický modrý bazilišek, no fakt netuším. pobehoval tam hore dole, burcoval pospolitý pražský ľud ku vokálnym výkonom a čapkaniu, miestami úspešne. malo to slabé miesta, kedy sa mi to teátro zdalo až priveľmi sladké/smutné/kyslé/veľké, ale to asi neodmysliteľne patrí k balkánskej náture. a boli momenty silné, kedy to proste hralo a bolo to mohutné. stále sa mi natláčala myšlienka a nie a nie odísť. že Turbonegro, akurát v srbskom ľudovom prevedení. môže byť, nie? taký profesionálny štadiónový kolotočársky orchester, ako všetko balkánske, čiže hlavne veľa, pestro, bordel, chaos a divoko. raz sa nechali vytlieskať slušne na jeden prídavoček a potom domov.

25.7. Praha - 007 (Unrestrained, Unveil, Rank N´File, The Smashrooms, Beyond Pink, Positive Youth, Reconcile)
pofluffovské matiné teda riadne nabobtnalo a z koncertu je pomaly menší festival. toľko mastnej muziky hádam ani nezvládnem. ešteže kapelky hrajú každá po 20--30 minút, to je akurát. Smashrooms ani Positive Youth ma nejako ničím nenadchli, pobehujem hore-dolu po schodoch ako jojo, hore sedia kamoši na pive, tak preto. Rank N´File poznám z koncertu v Martine, čo sme im robili a bolo to fajné, tak idem pozrieť, nášup, žiadne opakovanie refrénov a sloh, raz a stačí, paráda, ale vraj posledný koncert. ach, tieto moderné kapely, nič nevydržia. Reconcile nedávam a Unveil ma minule vôbec nebavili. Zato ale Beyond Pink je pekná zverina. Päť sestier v zbrani, masaker beštie, sypú do nás mix toho najlepšieho z HC/punku, crustu a kdesi v pozadí cítim rokenrol. Piesne spievané rodnou švédštinou sú podľa mňa omnoho lepšie ako tie anglické. Táto banda má nesmierne gule, pre mňa objav ako nečakaná facka, ako stádo bizónov v Žiline, ako hovno z jasného neba. Pravdupovediac som nečakal, že švédice niečo prekoná, lebo ja som moc neni na tie vegan-burger-hardkory usoplené kolísavé. Ale to, čo predviedli Unrestrained ma rozsekalo snáď ešte viac ako vikingské bojovnice. Bolo to najmä úprimnosťou a prístupom kapely. Veril som im každé slovo, každý tón, emócie totálne pri moci ("emoce u moci" - aká kapela toto spievala? ha? pamätá si ešte niekto?). A samozrejme bol to aj šlapavý kusisko muziky, takže všetko ako má byť, tam kde som mal hlavu narástla mi riť. Odchádzal som nabitý jak nové baterky. A potom doma prestrašné pripité filozofovanie s Davidom, či platňa Beyond Pink je na 33 alebo 45, bo nesedelo tak ani tak. Ráno je vždy múdrejšie a tento oriešok sme rozlúskli až na druhý deň s čistými hlavami.

27.7. Praha - Cross (Argies, Queens Of Everything)
no tak toto bude report. pravdupovediac išli sme do Crossu len preto, lebo to bolo zadarmo a chceli sme sa stretnúť s kamošmi zo Slovenska, čo sa aj podarilo. Q.O.E. sme preto celý prekecali vonku, čo ma trochu mrzí. a z Argies mi bolo nejako sladko nevoľno, čo tam predvádzali, takže som hodil otočku po dvoch piesňach zase na terasu. a je po reporte. hehehe.


29.7. Praha - XT3 (Rocky Leon, DxFxFx)
no, tak toto je ďalší koncert, z ktorého som mal zmiešané pocity. Rockyho Leona mi prvýkrát spomínal kamarát Rado (môžeme ho volať záhadným menom Rado Gumble), keďže ho robili na reggae festivale Pon Da River. vraj je to milý chlapík. vypočul som si nejaké songy, no veru, optimizmus z neho len tak sršal. o pár týždňov zhodou okolností práve s týmto veselým mackom hrám na Žižkove. klub je plný zvláštnych ľudí, nikde žiadny záchytný punkový bod pre mňa, len divné babenky a nejaký reggae týpci. nuž začnem, žiadne sprostosti a opičky, pekne civilizovane odohrám a domov. jeden chlapčisko tam poskakoval pred vysokým pódiom a poznal moje meno, to ma vcelku potešilo. keď si v cudzom prostredí, vždy dobre padne niekto milý a bez zábran. no a potom vyliezol usmievavý dredatý macko Rocky Leon a usmieval sa a usmieval až do konca koncertu. akoby mal ten úsmev prirobený. tvorba ma však akosi neoslovila. vcelku plytké texty o tom, že v Brazílii sú ľudia veselí aj keď sú chudobní a v Rakúsku zase zamračení aj keď sú bohatí. on je mix Rakúsko/Brazília a takto to pokračovalo v rozoberaní ťažkých tém, slniečko svieti, ľudia sa smejú, atď. plus k tomu väčšinou točil o sebe. nemám nič proti usmievavým ľuďom, ale čo je veľa to je moc. prišlo mi to trošku hrané, lebo v zákulisí sa neusmieval vôbec. celý som polepený tým bezbrehým optimizmom a pakujem sa preč. keď za hodinu zídem dole, tak medvedík je stále na pódiu a usmieva sa. pred ním stádo babeniek. no, tak zase idem hore a gitaru si zoberiem až neskôr, keď nekonečný dvojhodinový tsunami úsmevostroj skončí.

neviem prečo, ale mám teraz strašnú chuť na nejaký temný crust plný zúfalých revov. preto sa úplne hodí, že budúca časť môjho nekonečného spomínania s názvom "milé deti, fofrom fofrom" sa bude venovať Rübänisku a turné s názvom B.B.King Minitour /august 2011/. ako malá upútavka je tu toto videjko.

streda, 21. septembra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.5 - Tulák tour CZ/SK 2011))

tak ideme na to decká, za sebou mám časovo značne rozplizlé Tulák tour. ťahalo sa to s väčšími či menšími prestávkami takmer mesiac, inak ale rozplizlé nebolo ani náhodou. 11 koncertov mám teda za sebou a 11 statí pred sebou. rozbeh, skok, a hlavička do vôd tour-reportu.

21.6. Plzeň - protestný pochod
prvá zastávka je mesto, ktoré u mňa bude naveky spojené s kapelou ZNC. až potom kdesi v závetrí čupí pivármi fixovaná myšlienka na ležiaky a svetoznáme bublinky, aj keď zrovna ja tomuto zázraku moderného pivovarníctva neholdujem, mám radšej iné pivá. ja som vždy tvrdil, že som barbar a na tému pivo je so mnou obtiažne nadviazať rozhovor, jendoducho som len konzument, žiadny expert. už na začiatku cesty v Prahe som zle odbočil, takže následky nesieme asi hodinu, kým sa vymotáme z mesta. potom iba nezáživná diaľnica a po príchode do Plzne nezáživný múr pivovaru s veľkým G. dnes ide o protest proti zbúraniu, resp. nevyužívaniu starej komoušskej budovy, opachy kockatej hnusnej retro-futuristickej. ale pokiaľ by bola rozumne využitá, tak som si nastopro istý, že je to lepšie ako zbúranie a následné postavenie nákupného termitiska v centre mesta. sprievod sme našli hneď na prvý krát. zvítam sa s organizátorom a chvíľku svorne pochodujeme. po rečnení idem na to. keďže som triezvy ako ryba z Radbuzy, ani veľmi nekecám a songy pekne odsýpajú. ľudí to očividne baví, lebo som vyčerpal rozhádzané texty a stále by si ešte niečo dali. je to spôsobené aj nepríchodom ďalšej kapely, takže to tam nejako látam, ale zase viem kedy je to treba ustrihnúť a odísť do večných lovíšť koncertných. počas koncertu sa mi stále zadrhávala struna o z nevysvetliteľnýc príčin vystrčený pražec, moju serióznu požiadavku o pilník vyslyšal jeden veľmi slušný pobuda, za čo má môj rešpekt. pár ľudí sa po koncerte pristavilo, debatujeme pri birelíku, veľmi príjemné podvečerné hrania. medzeru medzi muzikami láta nasratý mladý básnik deklamovačkami o hovne, to nie je žiadna invektíva, naozaj básnil o hovne. ideme sa prejsť po Plzni, naposledy som tu bol ešte veľmi dávno. počas prechádzky však riešim iba to, kde sa vyštím. nevymočený sa vraciam späť a na pódiu akési country, a koho to nevidím, jedným z gitaristov je aj istý Míša, ktorý kedysi hrával so ZNC, on hrá asi všade. mechúr mi velí odísť preč a mechúr je neradno nepočúvať. bájbáj Pilsen, určite sa vrátim rád. turné naštartovalo skvelo. a takéto podvečerné hrania cez týždeň majú aj svoje výhody, pred deviatou som doma a v posteli.

24.6. Žilina - Chill Out (+The Flame Still Burns, Barney Gumble, Hitch A Death)
prvýkrát berieme z Prahy spolujazdcov cez net. trvá pekné tri hodiny, kým ich povyzdvihujeme a kým sa vymotáme cez pražské zápchy a obchvaty, tfuj! už nikdy cez Prahu. do Žiliny dorazíme až večer, ale aj tak akurát. stíhame The Flame Still Burns aj Barney Gumble. s Flejmami zase spieva Milan, vidím ich prvý krát po tejto poslednej rošáde, skôr by sa dal povedať substitúcii. Barney Gumble zavalašia po nich. v tých dvoch kapelách sa vlastne iba vystrieda spevák a basák a môže sa mastiť. obe hrajú thrashy HC/punk a nerád by som porovnával, dobré je to. nakoniec idem ja, ale musím sa ponáhľať, to nemám rád. a dôvod neni rušenie nočného kľudu, tzv. policajná hodina, ale blbá drum´n´bass party, ktorá má začať presne o desiatej, bodaj by ich porantalo. ale celkom som si to tak narýchlo užil, niekedy je menej viac. a zborové vokály od iluzionistov mi boli tiež peknou odmenou. dík za podporu. keďže som opäť za šoféra, tak po splnení základných spoločenských povinností prdím domov a do postele.

25.6. Kubínska Hoľa - Ski Park (Hali Gali Fest)
úlohy šoféra sa zhostil môj brácho a priberáme ešte grcajúcu barbie Betku, tá ukázala prícestné chrochty-klokty najmä ľuďom vo Veličnej. festival Hali Gali robia kamaráti pre kamarátov a atmosféra je vždy parádna. prostredie je tentokrát vysokohorské priamo na zjazdovke a teplota vzduchu odpovedajúca. škoda len že je to pánubohu za chrbtom a lenivá mládež sa nechce štverať do kopcov, tak aj tento rok je návštevnosť na podobnej pozícii ako teplota - nízka. vítajú nás známe ksichty z Dolniakov a jedna borovička strieda druhú. výprava z Moravy a Škótska opisuje včerajší nočný výstup kamsi na hrebene. Sašo s Alžbetkou zase disponujú malým prírastkom v uzlíku. samé novoty proste. hral som na obrovskom pódiu, ale nálada bola aj napriek tomu vynikajúca. vietor naháňal mraky, slnko občas vykuklo spoza hory, ľudí sa pozbieralo na štrk celkom hodne, vlastne väčšina. pivá mi pribúdali len taká radosť, takže ďalší úspešný koncert za mnou. v ten večer rozhodne stálo za pozornosť vystúpenie Marka, tentokrát pod menom, ktoré som nemal šancu si uložiť v hlave. ide mu to aj samému vynikajúco (hrá ešte v triu The Weeds), šikovný škótsky chlapisko je to. jeho monumentálny skok cez pódiovú bariéru, parakotúľ na makadame a potom hojdačkovú verziu "I Wanna Be Like You" si bude veľmi dobre pamätať každý, kto tam bol. no a za tmy klasici z Chiki-liki-tua. ja si ich vždy dávam v takých veľkých časových intervaloch, takže my nestihnú zovšednieť a vždy sa na tom zabavím. pritom sú to však muzikanti par excellance a idiotov iba hrajú. gitarista prestal s metalovou inkarnáciou, teraz má Damned-vampírske obdobie, hehe. organizátor Majo ma s nimi aj zoznamoval neskôr večer, ale to som už nebol v stave vypustiť rozumné slovo, iba som zabľabotal niečo v tom význame, že ich už dávno uznávam. asi si o mne mysleli, že aký trápny ožran sa im to tam spovedá, hehehe. vonku už panuje slušní kosa, ostáva len ďalšie posilnenie pálenkou. najkrajší moment festivalu preto nie je hudobného charakteru, ale zapálenie veľkej haligali vatry. všetci sme sa zbehli pri ohni a pozorovali českú inštrumenti kapelu Neříkám Nic, hrali sakra dobre, len ten spevák nemal medzi pesničkami otvárať hubu, lebo to celé zhodil o 50%. nezávidel som ľuďom, ktorí tam ostávali na noc. mňa totiž čakal odvoz domov a potom teplá posteľ.

29.6. Brno - Yacht (+The Estranged, My Dead cat)
po dlhom čase som si na koncert zastopoval. do Drietomy vlakom, trochu ma vystrašil dážď, ale za chvíľu s dvoma cestármi a jednou čivavou obiehame autá len taký fukot a v Brne som cobydub. už som v tomto mesta hral monhokrát, ale ešte nikdy na Yachte, svätom chráme punku. privítal ma Jirzo, jeden zo spoločníkov Loser Crew, ktorí tu už robili hádam všetko. a mne sa dostalo tej cti, že môžem hrať po boku The Estranged z mekky punku Portlandu, momentálne jednej z mojich najpočúvanejších kapiel. na kopčeku si dávam pivká, finišujem Tajný denník Laury Palmerovej, pozorujem amíkov v ťažkých botách pri futbale, punková pohoda. pomaly sa pri mne zastavujú známi a kecáme až nadíde môj čas. klasicky vyzbrojený pivom a gitarou idem na to. mám teraz obdobie smutných piesní, a neni tomu ináč ani dnes večer. Yacht sa plní, perfektný pocit. po mne brnenské mŕtve mačky My Sead Cat so svojím melancho-dance-punkom a život tomu veru nechýba. The Estranged sú traja maníci pozbieraný z crust podhubia, ale asi si povedali dosť a začali novú kapitolu na fronte post-punku. Vybehli na pódium príznačne v čiernom a spustili. Moc toho nenahovorili, iba hrali a hrali. Všetky možné hity, ktoré som mal v hlave už dlhú dobu. Bola to nádhera, nabiehali mi zimomriavky pri smutných melódiách, ale všetko makalo ako parná lokomotíva. Všetky tie prirovnania ku Joy Division by som pribrzdil, hrali to na svižnejšiu nôtu, možno tá nálada bola melancholická a smutná, ale ináč to bol rokenrol a perte to do mňa. Spevák, čo vyzeral ako kríženec Jura Gabčíka a igráčika nepotreboval nič hovoriť, iba hrať. Tiekli z nich litre potu a aj napriek akejsi zvláštnej uzavretosti sa otvárali a rozdávali plnými priehrštiami. Keď vidím najlepšie koncerty, poznám to podľa veľmi zvláštneho správania sa času. Toto bol presne ten prípad. Neviem ako dlho hrali, zdalo sa mi to ako minúta a zároveň večnosť, proste som sa stratil v čase a iba som sa nechal unášať. A na záver som dostal krásny bonus, od Silvie a Flipera platňu The Estranged, poslednú, ktorá mi chýbala do zbierky, ďakujem kamoškovia. Totálne vypľutých nás potom Silvuš naložila do auta a za počúvania skvelej muziky sme si to prdeli smerom na slovensko. V Trenčíne ma vyhodili, vysral som sa v parku a počkal na nočný autobus do Žiliny. O svojich eskapádach v honbe za pivo po nočných baroch radšej nejdem hovoriť, Trenčín je beznádejný. Tá stratenosť sa dobre dopĺňala s hudbou Estranged. Domov som došiel nadránom a rovno do perín.

30.6. Banská Bystrica - Tirish (+Loopata Makay)
toto turné ma názov taký aká má, pretože som sa musel počas neho starať o nášho psa Tuláka. preto som sa snažil z každého koncertu vracať ako sa dalo, alebo mi pomohla Zuza, ktorá sa oňho postarala, za čo jej ďakujem. na výjazd na pohronie ho berieme so sebou, chvíľu bude bývať v paneláku. na staré kolená zažíva celkom pankový život. dnešný koncert je akousi trápnou koncoročnou párty, ale podľa osadenstva to našťastie nevyzerá, že by si to niekto zobral k srdcu. samí známi, a to je dobre. posedávame s Cickom aka Loopata Makay a čakáme na koho to slovo padne. prvý ide on. roztáča svoj horehronský hiphop-dub-raggae, ukričaný a uvýskaný rap o zbojníkoch, guľášoch, gandži a tak. mne sa to páči riadne, mám rád tie neodstrániteľné folklórne základy, bez toho by to nebolo ono, proste originál. kto ho ešte nepoznáte, pohľadajte si to. potom ja, dnes večer mierne chvaťánko, tak rozhadzujem topánky po stoloch a som osobný. ale ľudia sa bavia, ja tiež, takže všetko je ako má byť. v Bystrici je vždycky dobre. nasleduje popíjanie a ponevieranie s Adamom a Miťou. ale už by som svoje bystrické hrania mal obmedziť, lebo som tu furt.

1.7. Zvolen - Music Rock Café
Mirík, ktorý ma pozval na včerajší koncert, má ešte jednu krčmu vo Zvolene a tak je jasné, že zahrám aj tam, keď už som na Slovensku. Cicka to celé posral, lebo išiel dnes do roboty a nestíha vlastný koncert, o ktorom síce vedel, ale citujem: "nevedel som, že je to naozaj". Čo k tomu dodať? Kto ho pozná, vie. Cez deň špacír s Tulákom, podvečer na vlak do Zvolena, je to iba čo by si oštiepkom dohodil. víta nás vytrvalý dážď, ale podnik je hneď pri stanici. spomínam ako som tu minulú zimu rúbal s Rübänisköm pred Nitad, to bol skvelý koncert, váľačky po betóne a tak. Dnes to vyzerá pokojne, ešte k tomu chýbajúci Cicka, no uvidíme. najprv v priľahlom výklenku drtíme vínčisko s kamošmi, dorazil aj Krejzy s Ivanou, kecáme. potom už musím ísť do betónového sálu. tak spúšťam a je to čím ďalej väčšia sranda. ľudí je tak akurát a ako pokračuje vystúpenie tak je to divokejšie a divokejšie. až to úplne končí kopenicou na pódiu, pelemele ako riť, ruky nohy hlavy, ešteže gitare sa nič nestalo. tož ďakujem všetkým zúčastneným za parádny zážitok. ani neviem ako som sa dostal na byt do Bystrice, spomínam si iba na spanie v uličke autobusu. takže ďakujem aj tým, čo so mnou cestovali. vo Zvolene sú mi asi tie váľačky súdené, ale je to lepšia tradícia ako nuda.

2.7. Rožnov p/Radhoštěm - Vrah (+Repulsione)
cez deň sa dopravíme zase späť na sever slovenska (áno, považujem náš kraj za sever Slovenska, nech si hovorí kto chce čo chce, kľudne zapradiem o tom toľko krát začatú debatu zas, hehe) a podvečer vyrazím iba sám autom do Rožnova. je to kúsok, počúvam dobrú muziku, takže to ujde ako song od Henry Fonda. power-violence ja mi dneska súdený, predskakujem totiž Repulsione, tak sa veľmi teším. na Vrahu klasicky ešte nikto, ale ono to postupne prichádza. aj keď dneska je návštevnosť nejmenšia akú zažívam. plus vypadáva nemecká kapela, takže iba Taliani a ja. dnes som alcohol-free, ale nejaké tie miestne šluky absorbujem. začínam koncert a na prekvapenie všetkých dnes to neni vôbec divoké ako po iní razy, keď som tu valašil, zase totiž hrám svoj smutný set. ale ľuďom sa aj toto páči a po koncerte sa zastavujú a kecáme. vymieňam nejaké nosiče, dnes to boli cédečka, hodia sa mi totiž do auta na cestu domov. keď to rozbalia Repulsione v zostave ultra bicie, ultra vokál a ultra dve basy, tak viem, že bude o zábavu postarané. mrdajú to tam kus po kuse a už chápem, prečo sa ich najnovší split EP volá "Powerviolence is the Fastest Non-Motorized Sport on Earth", na obale obrázok diabla ako vyhráva dáky beh na 666m, hehe, hneď po koncerte si to zaobstarávam, aby som si mal čím doma vyjebávať mozog z hlavy. ale späť ku koncertu. bubeník v maske čínskeho antikrista (či čo to je) dáva neuveriteľná klepačky, to ani nejde pozorovať voľným okom, a vždy sa rozcvičí a potom ešte rýchlejšie. jedna basa robí huhuhu, druhý chrchrchr, a ja robím hehehe. no a spevák, to je kapitola sama o sebe, vyzerá ako veterán s nultej vlny deathmetalu plus k tomu na nechutnej koženej veste vyšúchané nášivky ako Twisted Sister a podobne. Pri jednej dvíhačke bubeník upozorňuje, aby sme na speváka dávali veľký pozor, lebo je veľmi krehký, hahaha, naozaj tak vyzeral. Po koncerte trošku s nimi kecám, hrali kedysi aj na slovensku, ale nepamätali si kde presne, resp. skomolene to vyzeralo ako Žiar n/Hronom. ale musím sa porúčať a tak sa lúčim a idem domov. na križovatke stretnem troch týpkov z koncertu, a že či ich nezveziem do Zubří, ja to opačným smerom, ale iba kúsok, takže naskakujú a ideme. trochu sa obávam policajtov a skutočne, na odbočke pri spiatočnej ceste zo Zubří ma aj zastavujú. našťastie mi dávajú iba fúkať a nie papierik, spadol mi kameň zo srdca. na oslavu si otvorím ďalší birel a ide sa domov, dnes som ich vypil teda hodne. po ceste domov počúvam vyčendžované cédečka a jedno z nich ostane v prehrávači ešte veľmi veľmi ;dlhú dobu. je to album "Protijed" od Uštkni, totálna pecka, rožnovský hryzavý punk so saxíkom, výborné texty, úplne som sa do toho albumu zamiloval a tých deväť piesní počúvam dokola a dokola. "Asfaltka, bordel, vedro"je hit ako prasa. zožeňte si to! povinne! najlepšie choďte na Vrah na koncert a tam na bare ja to za pár korún. mne ostalo toto: parádny koncert, trochu vzruchu s bengami, cesta cez Makov v noci domov, tma, sám v aute, birel, cigy a Uštkni dokolečka z reprákov, to si budem pamätať ešte dlho dlho.

9.7. Trenčín - Skalka (Antipohoda)
každoročne cez "pohodový" víkend robia kamoši v Trenčíne gulášku s hudbou a názov antipohoda sa priam núka. tento rok slovo dalo slovo a o muziku sa starám ja. po menšom blúdení nájdeme zákutia pri Váhu, kde už sa veselo varí, čapuje, stanuje. pomaly rozložím gramce a púšťam prvé jemné melódie. hrať sa mi v prvý večer moc nechce, tak iba diškurujem so starými známymi a pomaly sa opíjame. presne ako spievajú Happy Cock v jednom hite "slowly boozing up". do rána bieleho sa točia platne. zrazu je tu sobota a čaká ma špacírka do jaskyne, do krčmy a na vŕšok s kláštorom. medzičasom mi Pikino so Smeťom zachránili gramce pred nájazdmi opitých dídžejov z ľudu, za čo im ešte dodatočne ďakujem. hneď si naordinujem poobedný spánok, aby som potiahol ešte aj dnešnú noc. podvečer osvieži kúpačka vo Váhu a pivko. zástupy sa zväčšili, večer sa blíži. pomaly rozbaľujem muziku a dojde aj na akustické hranie. mám už trochu v kečke, hneď na začiatku mi prdne struna a aj publikum je značne hurónske, takže to nie je nič moc zážitok, pravdupovediac to mám chuť zabaliť. na chvíľu to osvieži Simča, zahrá dáke Nohavicovky, ale aj ona uzná, že bez géčka to neni ono. ja ešte uhájim česť dákymi svojimi songami a nereagujem na výzvy "zahraj Zónu alebo niečo, čo poznáme, a nie také pičoviny". preto radšej prezieravo nechám gitaru nejakému šamanovi, čo sa tam márne pokúša hrať Davovku. neviem na kieho boha im je gitara, všetci ziapú aj bez akordov. ale srandu majú a to je hlavné. keď sa mi podarí ukoristiť gitaru a skryť ju do bezpečia futrálu, popúšťam dáke vinylové hity. akurát zase ma tam furt otravujú so Zónou a drgajú do stola, to je to DIY dídžejstvo, hehehe. rezignujem a pustím im to celé, nech majú ožrani vianoce. s jedným sa trochu začnem baviť o muzike, ale keď zistím, že ani nepozná Ex-Tip a jeho obzor začína a končí pri Zóne, tak to snáď netreba ani ďalej riešiť. potom ma tak dožerú, že pustím Polepetka a je po probléme. chvíľu remcajú a potom si spievajú spolu s platňou. odvtedy si hrám svoje a už nechcem počuť ani slovo! hahaha. keď si chlapci nazbierajú platne a kúpia gramce, nech si púšťajú svoje. ono to nemusí byť ani také vzdialené, keďže by si vystačili s jedným albumom Zóny a s jednou Davovkou. ale je viem, že sú to dobrí chlapci, len alkohol im pomútil hlavy. v nedeľu ráno ešte pokecáme, zrekapitulujeme, zhodnotíme a hajde domov. parádny víkend za nami, bola fakt pohoda "úžasná a s nenapodobiteľnou atmosférou ako vždy, proste ostrov slobody, o rok sa určite vidíme znova". PS: človek, čo našiel červený skladací nožík Victorinox a neobťažoval sa nájsť majiteľa, nech si ho náležite užije. a pozor, je fakt ostrý. takí sme my kamaráti.

12.7. Most - námestie (+Tom77)
Borlíkove ústredie pripravilo dve podpisové a informačné kampane proti výstavbe spaľovne na Mostecku. chcel to obohatiť aj muzikou a preto zavolal nízkonákladových umelcov mňa a Hřebíka. prvá akcia je v Moste na 1. námestí (to je názov námestia, čo?). Borlík to všetko odštartuje s megafónom, trochu rečí a už ide na to Hřebík aka Tom77. je chlapec dobrý a tie drásavé piesne, čo hrá sa k nemu hádam ani nehodia. spomínam si na naše prvé stretnutie v Discentre a potom v Moste, hehe, ani to neni tak dávno, rád s ním hrávam a trávim čas, je to správny chalanisko. po ňom idem ja, čo už len mám napísať. polkruh ľudí klasický, Borlík spokojný, ľudi sa pristavujú, ale zase až taká veľká sláva to neni. chalani z kapely Burning Steps, čo požičiavali aparatúru sa ukázali ako veľkí sympaťáci a odchádzal som nabalený cetkami ich kapely. Hřebík ma berie k sebe domov, navštívime miestne pohostinstvo aj s Lukášom a Alčou, dáme si do kečky, pekný večer za nami.

13.7. Ústí n/Labem - námestie (+Tom77)
prebudím sa na obed, Hřebík je dávno preč v práci, tak mu trošku prevetrám chladničku, povyjedám zbytky a idem na stopa. hneď za dedinou ma berie dodávka a v nej uvravený starý cyklista, takže sa dozvedám všetko o okolitej krajine, kopcoch, paráda. v Litoměřicích skysnem na dlhú dobu na málo frekventovanej ceste. nakoniec idem vlakom a debatujem s akýmsi tekno dídžejom. v Ústí je to zase na námestí, tentokrát Lidickom. tie isté ksichty zo včera, všetko sa opakuje, akurát si prehodíme poradie s Hřebíkom. mne sa furt kazí generátor, tak dávam polovicu setu akusticky na plné hlasivky, zvyšok dokončím na elektrike s akejsi reštiky, vďaka za to. Borlík je veľmi spokojný, vraj sa veľa ľudí pristavilo a povypytovalo, tak to som rád. apošku požičali Houbaři, s nimi si dám aj špeka a mierne spráskaný ešt echvíľu kecáme s pozostalými Borlíkom a jeho kamošmi. potom vlak do Prahy a späť do reality.

16.7. Dubany - Peklo (+Tom77, Miloš, Rübäniskö)
posledný koncert turné bol vlastne neplánovaný a pribudol úplne nakoniec. Hřebík sa rozhodol, že rozbehne hranie u neho doma v stodole. a tak pilotná akcia bola pesničkárska. ja som dovliekol ešte aj Aleho a Davida, aby nás bolo viac. cez deň sme sa boli prejsť v Českom Švýcarsku, stretli sme kamzíka a do morfologického slovníka sme uviedli novotvar "trhľa" (zasvätené otázky smerujte na mňa, hlavného morfológa). u Hřebíka sa nakopilo celkom dosť ľudí, v stodole ja výčap, stoly, pingpong, gramec a kopa platní, proste všetko čo moderný panker môže potrebovať. ako prvý sa predstaví pán domáci, ako sám povedal "kým ešte nie je opitý" a vidno, že si ho tu vážia a podporujú, aj dáke bicie boli. po ňom ide Milosh so svojím intímnym grunge-folkom, tá francúzska pesnička je geniálna. ale je to príliš tiché na niektorých pankerov. nakoniec ja, mám nové bustre, tak to skúšam. zábava fajná, aj mne sa dobre hrá. najlepší je Davidov pokrik "daj Strom s bustrom". nedal som, mám úsudok. s Temelínom dáme dáky ten dance-punk duo gitara-bicie a má to úspech. to už sa nedá povedať o Rübänisku. neplánovane totiž vystúpim za hordu z Malej Fatry, nové bustre úradujú, akoby aj môj zdravý úsudok niekam ušiel, po troch pesničkách ma Hřebík zruší, že vraj už je dosť hodín a som dosť hlučný. šak teda. veď mám vypečený Grilled Cheese, tak sa to jedno bustrové monštrum volá (pozdravujem Rada Gumbleho, od ktorého mám tú Pandorinu skrinku zvukov, hehehe). aj ja som rád a ide sa na bar. do rána hráme pingpong, počúvame platne (najväčší hit sú 4 Promile), veselíme sa, stodola má proste svoje neopakovateľné čaro.

a tu končí moje letné, myslím že vydarené Tulák tour po československej zemi a aj moje rozprávanie. zostaňte naladení, pokračovanie v dohľadne.

nedeľa, 18. septembra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.4: jún - kľemoakcie a iné akcie)

zase dobieham stratený čas a spomínam na veci minulé. ale chcem, aby to bolo všetko zaznamenané a nezabudnuté. v júni sa odohralo malé kľemoturné, videl som jedny z najlepších koncertov roka (možno aj života) a započal som ďalšie akustické Tulák tour. takže ideme na to.

3.6. - Trenčín - Gympelrock (The Kľemones, The 77, The Infants,...)
stalo sa neuveriteľné, naša kapela sa dostala k dodávke! bubebník Danko sa nasral a jednu ojazdenú kúpil. a nie hocakú; VW Transporter, dokonca dlhú verziu, takže tam zmestíme aj žirafu. volá sa Hebedko, práve vďaka svojím impozantným rozmerom. poobede sme s ňou boli v oprave a bude to ešte chvíľu trvať, kým bude v akom-takom stave. ale klasksón troubí, stírače stíraj a dnes večer sa ide na poriadnom aute. konečne môžeme zobrať pekne celý aparát, žiadna tlačenka, žiadne poradovníky na voľné miesta od kamošov. síce ako nascjvál, dnes s nami nik nejde, takže sa vezieme sami piati na deviatich miestach. to je 1,8 miesta na osobu. no to predsa neni zlé! hneď za Považskou si skúšam volant, nech viem, čo to je. je to čistá bomba, kapelová romantika. slniečko zapadá a Hebedko pradie. v Trenčíne sa tento rok ocitám akosi pričasto, či už sólo alebo s kapelou (na januárový koncert v garáži sa nedá zabudnúť!). zhodou okolností aj na túto akciu nás pozvali zlatí hoši z The 77. škoda, že sme nestihli ich vystúpenie. akcia sa koná v Lúči, kde to mám celkom rád. všade plno mládeže, alkohol, tackanica, muzika, zábava, vrava. keď dohrá indi-windi zoskupenie The Infants (stihol som jednu pesničku, no šak indi-windi, netreba nič viac dodávať, pozeráme do zeme a kýveme sa na pódiu, ale muzika fajn), ideme na to my. najlepšie sa zvučí Paco, len mávne rukou a povie zvukárovi niečo v tom zmysle, že on aj tak hovno hrá a ide na pivo, hehe, tomu sa hovorí seriózny a vyberaný punkový prístup. ale ja tiež nepreferujem dlhé zvučenie, brnky-brnk a istatné sa doladí počas hrania. dobrý zvukár to podľa mňa zvláda. a tí ostatní nechávajú bubeníka polhodinu búchať do virbla, kopáka, atď, a potom ešte raz. počas koncertu sa nahrnú ľudia a pribúdajú a pribúdajú. divoká zábava graduje, najmä chlapčiská a devy z punkrockovej krjú okolo The 77, takže to len tak lieta vzduchom. čím ďalej tým viac sa mi pozdáva, keď iba spievam a nemusím sa serkať s gitarou. spotený som ako had a s dobrým pocitom to tu zakončujeme. ešte vonku pokecáme s ľuďmi, stihnem pozdraviť aj Pampúcha, ktorého som normálne nespoznal, tak dlho som ho nevidel a pri odchode si podáme ruky so Sidom, akurát dorazili Staré Hrušky. a hajde preč. ani sa mi nechce domov a tak radšej idem spať ku Dankovi na zem do spacáku.

4.6. Chropyně - svadba (The Kľemones)
budíček, čajíček, čínska reštika (to je s Dankom naša slabôstka, hehe), pozbierame chlapcov a môžeme vyraziť het, smer Morava. dnes je špeciálny deň, hráme na svatbe. už sme niečo také absolvovali, ale toto bude priamo na svadbe. síce ako vraví stará múdrosť: okolnost je taková, svatba bude panková. a tak aj je. hneď po príchode nás víta rozjarený Jiří a Lenka, ktorí si už mysleli, že neprídeme. všetko sa to odohráva v reštike pri ihrisku, polovica hostí v smokingoch, polovica panková, na stôl sa hrnú panáky domácej slivovicem jedlo a sakle trávy, tomu sa hovorí pohostinnosť. keď sa dopcháme a popijeme, ideme na to, lebo svadobčania sú nedočkaví. je to príjemné hrať v takejto komornej spoločnosti, hostia sa bavia, deťúrence tancujú, dokonca aj moje reči sem-tam sedia ako prdel na šerbli, dokonca jeden dojatý šplech mi vyšiel pre novomanželov. počas konccertu sa hutne posilňujeme rôznymi nápojmi a tak sa stalo, že sme snáď po sto rokoch zahrali na naliehanie prídavok, čo teda nerobíme. a dokonca ešte jeden, ale ten už bol ozaj extra. zahrali sme dva songy od jednej punkovej legendy, ani sme ich nikdy necvičili, ale dali sme to. sláva prestrašná a vrháme sa na občerstvenie a kecy kecy kecy. niekedy v noci sa ešte dá dokopy akási jamovacia kapela, ale to sa mi už stráca v pamäti. ku Jirkovi na mlyn sa dostanem až posledný niekedy nadránom, vtáčiky čvirikajú, slniečko vyhcádza. Morava bude vždy vládnuť.

5.6. Praha - 007 - Eddie & The Hot Rods (UK), 2nd District (D)
bus do Prahy, prechádzka okolo Vltavy a už sedíme pred sedmičkou. dnes sa mi ide splniť sen, uvidím jednu z mojich najobľúbenejších kapiel. album "Life On The Line" poznám naspamäť a nadovšetko milujem. až sa bojím ako to dopadne. predsa len oslavujú 35 rokov (!), takže na pódium sa môže vykotúľať všeličo. prvá kapela je mi dobre známe hneď ako započujem spevákov hlas. ide vlastne o nemecký District, ale v obmenenej zostave a s inými pesničkami, ale ten hlas sa nezaprie. District som kedysi hodne miloval, takže si celú šou pekne užívam. vystajlovaný punkeri (veď Nemci, nie) sypú rokenrol/punk presne ako mám rád, výborný koncertný predkrm. na hlavné číslo sa nahrnie viac ľudí a spustia bez váhania. od prvej noty je jasné, že to majú v žilách napumpované muzikou a nejde o žiadny žitie zo starej slávy. 4 chlapíci, priamočiary rokenrol, ale najviac ma dostáva spevák, postarší malý týpek, charizmu by mohol rozdávať, v očiach iskričky, čo podpaľujú srdcia. a nehrajú sa na hviezdy, v prvých seidmych songoch na nás vysypú samé hity. áno, aj slávnu "Do Anything You Wanna Do". a hrajú aj moju obľúbenú "Quit This Town", šalenota nepozná konca. v kľude dávajú neznáme veci, ale všetko sedí. na konci nejaké tie preverené covery, "Born To Be Wild", "Gloria" a "The Kids Are Alright" (interpetov sem snáď netreba ani písať, to by niekoho mohlo aj uraziť). vedia, čo je dobré. ale najviac sa mi páči, že na konci nezahrali zase "Do Anything..." ako by mnohí možno čakali, chá, paráda. tričko prepotené, totálna spokojnosť, takúto šupu rokenrolu som už dlho nedostal, a od pánov, ktorých vek si netrúfam hádať. merch sa im stratil kdesi v pažeráku letiska, strašná škoda (chcel som doniesť svoju LP "Life On The Line" na podpis, ale zabudol som a ani moc tomuto podpisovému biznisu neholdujem.. zase ale Hot Rods, hmm). tak aspoň kupujem LP od starých District a spokojní ideme do mesta všetko to zapiť.

6.6. Berlín - Wild At Heart - Leatherface (UK), Grizou (D)
spánku málo, ale budím sa s radosťou, že dnes večer uvidím ďalšiu legendu, v posledných mesiacoch asi aj moju najobľúbenejšiu kapelu. v buse pozerám debilné filmy a na obed som v Berlíne. s Kešom skočíme na nejaké to pivo a jedlo a hlavne blábolíme ako staré babky. v Bis Auf Messer zakúpim LP Agro Jive (do nálady mojich dní to neskôr zapadne neuveriteľným spôsobom a počúvam to dokola a dokola), skočím pozrieť do Core Texu kamoša Toma z Henry Fonda, hodíme reč a ide sa ďalej. ďalšie pivá, jeden krásny kreuzbergský dážď, vegan sushi, čo ti vraj vyženie z hlavy všetku opicu a zrazu je tu večer a totálne natrieskaný Wild At Heart. prvú kapelu nedávam, ale potom už stojím v prvej rade. a ide sa na to. hrajú kopu piesní z posledného "The Stormy Petrel" a prekladajú to samozrejme najväčšími hitmi z ostatných albumov. majú toho požehnane, či už albumov, alebo hitov, takže núdza neni nikdy a radosť nepozná konca. po prvých pár piesňach som mokrý ako myš, všade tlačenica, hýbanica, strkanica, bažina. asi siedmu dajú moju najobľúbenejšiu "Hoodlum", to sa naudržím a skáčem a plávam. dovtedy nebol žiadny stage-diving, ale čo sa rozpútalo potom, tak to sa ani nedá opísať, akoby sa čakalo iba na toho, kto to začne. bordel, ruky nohy hlavy ľudia vo vzduchu, masaker, na zemi jazero, zo stropu dážď, z pódia LEATHERFACE, dusno bolo tak, že pred koncom koncertu to moje pľúca normálne nezvládli a musel som si sadnúť na kraj. hrali dosť dlho, hádam aj dve hodiny (a možno aj nie, ja nemám na takéto veci odhad), zahrali skoro všetko, čo sa dalo. všetci sme ich tam svorne vyobjímali a podali si ruky, von som vyšiel dojatý, šťastný a mokrý doslova ako z bazéna. od Tomovho kamoša som vypýtal čosi na joint a spokojne sme pobafkali a čumeli do prázdna, totálne zničení ako vypľuté chriachle. na tento večer budem spomínať veľmi dlho, a možno ešte dlhšie. na druhý deň som sa len tak poflakoval po uliciach, a keď som odchádzal chcelo sa mi plakať. ani poriadne neviem za čím, všetko sa to miešalo, koncerty, Berlín, Kešo. ale tak to už chodí. a hádajte, čo mi asi hrá pri písaní týchto riadkov. "in the palm of my hand I hold these grains of sand, and if I cling to you tight will you be there, you smoke dope every day while I drink my nights away, and if I close my eyes tight you'll still be there"

10.6. Turčianske Teplice - námestie (The Kľemones, Bačova Fujara,...)
každý z kľemovcov sa dopravil ako vedel, veď sme hrali len toť za kopcom a pre niekoho ani to nie. kamoš Hrko nás zahrnul do programu mestských slávností aj napriek nášmu varovaniu, resp. obavám, či to tam bude niekoho zaujímať. pódium mamutie, aparatúra kvalitná, ľudia sa tiež trúsili. máme s takýmto hraním celkom skúsenosti, takže nás nič nemôže rozhodiť. najpodstatnejšia zložka - sud piva - sa nachádza za pódiom a sem sa uchyľujeme aj my pri čakaní na náš čas. ešte tesne predtým som zažil jednu nepeknú scénu. vidím, že za kríkom čosi riešia mestskí policajti, idem sa pozrieť, na zemi dáky otrhaný človek a policajti doňho, nie som žiadny hrdina, tak som len prišiel bližšie a povedal im, nech ho nechajú tak, posielali ma preč, ja však môžem stáť kde chcem a hovoriť čo chcem, keď videli, ako som oblečený, ani trochu nechceli počúvať, tak som im povedal, že som z organizačného týmu a tak, trochu poslúchli a prestali, začali ťahať ujka kdesi preč, tak ja za nimi, nech si nemyslia, že si ho odtiahnu do ústrania a tam mu naložia, chudákovi bezbrannému, za to že si niekto vypije nemusí hneď dostať, keď videli, že im nedám pokoja, nechali ho ležať opodiaľ v tráve a odišli, neviem, čo sa stalo potom, ale aspoň takto som snáď dakomu pomohol, možno nepomohol, neviem, hlavné je, že som tým hajzlom aspoň v dačom zabránil, grrr, ešte teraz sa mi nožík vo vačku otvára. a potom šup na pódium a sypať do ľudí rokenrol. zvukár srandista na začiatku pýta od nás vzorku. vzorku? a tak sa celý koncert niesol v znamení vzoriek. zabŕdli sme do všetkých významov slova. poviem vám, propagovať marihuanu na celé námestie medzi sporiadaných občanov ma bavilo neskutočne. a po koncerte sme skutočne nejakú tú vzorku v podobe koláčikov aj dostali. chvíľu sme pozreli Bačovu Fujaru, ktorí hrali po nás, ale od svojich začiatkov v rýchlom nekomplikovanom neopunku prešli dlhú cestu a dnes hrajú po vzore Horskej Chaty a iných bánd taký ten sladký miestami ukričaný moderný post-bohviečo, hráčsky sú na tom výborne, ale au, ušiel som radšej na pivo a potom tradadá preč.

11.6. Martin - Včelín/Pirát (The Kľemones, Brmbolce, Idee Fixe, Tchernobyl Children)
dnes je deň nabitý. poobede najprv na svadbu nášho bývalého disidenťáckeho basáka, kostol som ale nedal, sadol som si najprv síce do lavice, ale keď som počul tie reči (žena musí byť poslušnou atď.) tak som hneď radšej so Šuťom vypadol na pivo, vrátili sme sa akurát na záver, gratulovačky, koláče, pálenka. potom prezliecť do kraťasov a šup Pacovi do auta a frčíme smer Martin do Včelína (či Piráta, ja nikdy neviem aký je ten správny názov). na terase urobil Def akciu pre kamošov a celkom sa ich tam nahrnulo, samé staré známe ksichty. dohráva nová kapelka z martinskej liahne Idee Fixe, takže nemôžem ohodnotiť, ale čo som počul, tak sa jedná o punk hrubšieho strihu. Tchernobyl Children zase prezentujú ťažkotonážny HC. dostali sme s Jaruš skvelý nápad urobiť tvrdú HC kapelu, ale spievali by sme o detských starostiach. niečo ako keby Agnostic Front spievali v totálnej hrubosti "vráť mi moje formičky..." album by sa volal "Moje Ihrisko" a kapela niečo ako Kids. no nič, takýchto a podobných projektov už mám na pláne snáď milión. už som spomínal Shoegaze s názvom Houstoned? nič, radšej sklapnem. a ideme na radu my. trochu na hovno spevový aparát, ale nám to nevadí, šak pank. po celý koncert mám partnera, akýsi starý metalista si prišiel zaspomínať a náramne sme sa mu ľúbili. koncert vyšiel super. mám rád keď sa hrá bez pódia, priamo medzi ľuďmi. úplná kontrast ku včerajšku. po koncerte valíme preč, povinnosti a zvyšok svadobnej hostiny volajú.

14.6. Praha - Modrá Opica - Total Fucking Destruction (UK), Idiots Parade (SK), Fear Of Extinction (CZ)
ešte som v Modrej Opici nebol, tak prečo nie. hneď stretávam parádnych idiotov zo Zvolena, ktorí idú turné s TFD. zaslúžia si to, sú minimálne na európskej úrovni. prvý začínajú FOE. hrubý disbeat v štýle Discharge. štekané spevy a drtiaci mangel. nejako ma to až tak neoslovilo. inak mám disbeat rád, ale asi dneska nebol disdeň. po nich IP s fastcore/powerviolence nákladom sypaných fazulí. to už je iná kávička. vždy ma to bavilo a vždy asi aj bude. neuveriteľne vyhratí a zohratí, a o vokále slečny Petry snáď ani netreba písať, to predsa každý vie, že je to kruťácky bes a des, pricupitala v šlapočkách a spustila štekoty, až v bare rezonovali krígle. to, čo po nich predviedli TFD mi pripadalo ako provinčná metal/punk kapela a je mi jedno aké mená tam hrajú. dal som dve piesne a šiel som radšej na pivo.

17.-18.6. Bojkovice - Mišmaš (Vidiek, Woody Alien, WWW, Slniečko, C, ...)
z Prahy vyrážame autom aj s Kešom, takže po ceste zase klebetíme ako staré babky na trhu, počúvame kopec muziky a Kešo drtí piváky. vďaka zápche hneď v Prahe a našim panoramatickým obchádzkam sa do Bojkovíc dostaneme až neskoro večer. Telefon aj Zrní som zmeškal, to som chcel vidieť. takže sa venujem väčšinou pitiu, huleniu, kecaniu, stretávaniu kamošov. videl som kúsok WWW, kúsok cimbalovky, kúsok Genetiksm ale ináč nič extra, čo by stálo za reč. klasický Mišmašovský piatok končí klasicky ráno za svetla.
po pár chvíľach spánku sa ide dolu do Vagonu, kde dáme jedlo a osudovo stretávame Jambela s bráchom. tí nás zasvetia do vodníkovho semä (zelená s mliečkom) a už sa to hrnie na stôl. ani nechcite vedieť koľko sme tam toho vypili. naostatok sa dostaneme aj hore na statok. zase som zmeškal to, čo som chcel vidieť, Scotta McClouda, achjo. a zase vidím kúsky všeličoho. Vidiek som prespal pri zvukárovi, takže som iba počúval, ale vraj to bola fakt paráda. mňa ukrutne bavilo duo Woody Alien, čo je vlastne rytmická sekcia minuloročných mastičov Plum z Poľska. nechcem to prirovnávať ku NoMeansNo, ale pre základnú predstavu to stačí. a potom som sa ešte skvelo a nečakane zabavil na Future Sound Of Petržalka, týpek prekrúcal staré hity a robil to radostným spôsobom. potom som musel prestať popíjať, lebo som na druhý deň šoféroval a prejavili sa všetky uberače energie. takže do stanu a chrápať. nedeľa býva na Mišmaši tiež magická, ale tentokrát sme sa museli porúčať už na obed. hotovo, ďalší skvelý ročník za nami. prekecaných milión rečí, vypitých milióny pív, atď atdˇ. Mišmaš je stále najlepší. o rok asi bezomňa, ale iba preto, že nebudem nablízku, ináč by som v piatok okolo letného slnovratu zase stepoval pri nákove a dobrovoľne by som sa nechal onáramkovať mišmašovským cejchom.

23.6. Praha - Café Na Pul Cesty (Bernays Propaganda, XAXAXA)
nie je nič lepšie na štvrtkový večer ako koncert dvoch macedónskych post-punk kapiel na Pankráci v drevenej búdke v parku. počasíčko ako lusk, posedávame s pivkom vonku a čakáme, odniekiaľ sa vylúpol aj túlavý Mazi, tak diškurujeme. prvý to rozbalia XAXAXA (to je v macedónskej azbuke a znamená to jednoducho CHACHACHA). je to vlastne Bernays Propaganda, akurát bez speváčky a spev si berie na starosť gitarista Vasko, hnací motor oboch kapiel. je v tom hodne cítiť melancholické odozvy HC/punk kapiel, ktoré neskôr presedlali na pokojnejšie vlny, ale stále je tam tá nástojčivosť, dravosť a ostré zuby. a aj kritika v textoch, žiadne prázdne vety (to som zistil po prečítaná textov z LP doma). koncert ma baví od prvej do poslednej noty, doslova to hltám. hneď potom zakupujem LP a idem zase von. Bernays Propaganda počúvam iba zvonka, nejako ma to nazaujalo, ale bolo to aj tým, že vonku som mal dorbý rozhovor. a dance-punk ma až tak nebaví. ani nahrávka, čo si kúpil David ma nejako nebaví. asi by som im mal dať ešte šancu, našliapnuté majú fajne, takže príležitosť ešte určite bude. howgh.

na dnes stačí, v ďalšom pokračovaní zrekapitulujem moje roztrúsené československé Tulák tour, na ktoré som sa vydal hneď v utorok. dočítania, kamaráti.

pondelok, 1. augusta 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.3 - akcie máj)

ešte v rýchlosti doplním máj a koncerty, na ktorých som neúčinkoval, ale som sa zúčastnil ako pozorný poslucháč a kritický prihliadač.

4.5. Bratislava - Obluda - Tragedy (US), Lahar (CZ), Boredom (AUS)
vyhajpovaný koncert len čo je pravda. každý sa tam chystal, lístky v predpredaji, bublina nafúknutá. aj ja som sa dal chytiť. ale Tragedy som ešte nevidel, tak som mal dôvod. pred Obludou kosa a kopa známych. prvú crustovicu z Rakúska bohapusto prekecám so všetkými známymi, čo stretnem. Lahar si ale naservírujem a robím dobre. nová doska po výmene speváka ma na prvé ani druhé počutie moc nechytila, nabralo to moc thrash-metalový smrad na môj vkus. ale koncert, ten bol o niečom inom. boha, šupa za šupou. ťahali piesne z nového albumu "Umění strachu" a znelo to geniálne. všetci laharskí bojovníci ovládali perfektne svoje sekery a kyndžaly a thrashový valec nekompromisne drtil Obludu. škoda, že spev sa v tom všetko hodne topil. s odstupom času mi aj tá nová nahrávka zachutila. ale bude to možno aj tým, že najprv som to počúval z CD a potom z vinylu. na Tragedy sa nahrnuli všetci dnu, vonku na zime ostal asi iba Martin Valášek pri distre. nie som žiadny odborník na portlandský "svadobný crust" (ako to nazval jeden kamarát z východu), aby som tu menoval piesne, ktoré hrali, a ani by som to nerobil, rád také recenzie prenecháme iným štatistom so zápisníkmi. proste šupovali jeden hit za druhým. ľudia lietali od samého začiatku ako handry. najväčšia prča bola, keď panx objavili, že nad hlavami majú železný držiak na projektor, už z neho nezliezli a furt niekto visel nad hlavami tancujúc lindaj-lindaj-lindajdaj. vpredu je fajne, teplo a živo, ale od polovice koncertu som to odsledoval zboku spoza pódia. melodický krastomet bol nezastaviteľný. sledovať pánov gitaristov a bubeníka pri práci bola naozaj lahoda, akurát basák sa tváril, že ani nevedel, kde vlastne je. na konci ho ponosili trochu na rukách a to bol ešte zmätenejší, hehe. vraj potom švacol dáke panáky s miestnymi borcami na bare a vyparil sa. turné dá zabrať. ja som mal to svoje tour tiež rozbehnuté, takže som bol vďačný, keď ma žilinská osádka odtiahla od baru reťazou a obuškami usmernila do káry. jedinou slabinou koncertu bol zvuk. nástrojovka šlapala, ale spevový aparát ani náhodou. škoda toho. od koncertu Tragedy čakám, že ma zvuk pribije na stenu a nie, aby som sa počas koncertu s kamošom pokojne bavil, že nepočuť spev. nevadí, bolo to pekné stretko.

11.5. Praha - Futurum - ZNC
čo si tu budeme vravieť, ZNC je moja srdcovka od začiatku mojej kariéry v punku. začínal som s ich kazetami a doteraz sa ich nahrávky točia v mojej hlave. už ani neviem koľko ich koncertov som videl. niektoré boli menej podarené, niektoré viac, ale dosť veľa ich bolo takých, keď som iba zavieral oči a cítil som zimomriavky po celom tele. veľa ich piesní sa mi viaže k udalostiam a obdobiam v mojom živote. keby som robil nejakú moju celoživotnú hitparádu, ich piesne by obsadzovali popredné miesta a v dosť hojnom počte. naviac sú to skvelý ľudia, s ktorými som sa spriatelil kedysi pred viac ako desiatimi rokmi a aspoň pár krát do roka sa na nejakých koncertoch stretneme. do Futura som išiel iba tak, pozrieť si ich ďalší koncert v nekonečnej rade. prehodili sme pár viet a oni už mazali na pódium. videl som ich po dlhej dobe a nečakal som nič. ako to už býva, dostal som omnoho viac. všetko sedelo. hrali piesne, ktoré by som sám vybral, ktoré som si za posledných pár týždňov spieval, ktoré mám rád. rečnili v súvislostiach, ktoré som zažíval, až som sa čudoval, ako to všetko tak zapadá. odchádzam totálne očarený a nabalený novými CDčkami do auta. teším sa na víkendový výlet do Českého raja, kedy budem môcť všetko pekne pri ubiehajúcej krajine počúvať. ZNC je u mňa asi navždy a najviac.

16.5. Praha - 007 - Tarakany (RUS), Kung-fu Girlz (CZ)
ani neviem prečo, ale nechal som sa nalákať na tento koncert. dobre napísaná pozvánka niekedy urobí veľa. naviac som zaviedol pravidlo nepočúvania neznámych kapiel pred koncertom, nech mi ukážu, čo v nich je naživo. istým lákadlom boli pražáci Kung-fu Girlz. tí na mňa aj perfektne zafungovali. nech to znie akokoľvek divne, tak na mňa pôsobili ako zrážka Happy Cocks a Turbonegro, nepýtajte sa prečo, neviem to vysvetliť. proste to bol punkrock aký mám rád a ešte trochu vytočený tým správnym divokým smerom spevákovým zjavom. texty po anglicky, ale aspoň majú hlavu a pätu. jednoducho výborná punkrock kapela, lepšia ma vlastne teraz v Česku nenapadá. a potom to prišlo, vypomstilo sa mi nepočúvanie neznámych kapiel pred koncertom. predok sedmičky zaplnili Rusi a na pódium vybahli v rozmare veľkých hviezd Tarakany vo väzenských oblekoch. ako zahraté to bolo dobre, zaspievané takým širokým brezovým ruským hlasom, ale to bolo tak všetko. do konca som čakal iba preto, lebo som čakal na "zaujímavé covery" ako sľubovala pozvánka. dočkal som sa Motorhead a Ramones, tak to nebolo moc zaujímavé. okrem toho som sa celý koncert nestačil diviť, čo všetko môže vypredávať štadióny. kombinácia Zóny A, Kabátu a ruských ľudoviek. na konci akási nezhoda medzi publikom a spevákom. ani nehovorím o manieroch pri vytliekavaní. už sme aj boli na zastávke busu a chytro domov. keď sa nám na zastávke prihovorila neznáma dievčina, že "to bylo výborný, co?" tak som iba vyhýbavo a ohľaduplne kukol kamsi do neznáma. našťastie prichádzal bus. asi svoje pravidlo predkoncertného nepočúvania kapiel prehodnotím. taktiež ku pravidlo nenavštevovať veľké koncerty pridám ešte pravidlo nenavštevovať slovanské štadiónové kapely. alebo pre istotu radšej žiadne štadiónové kapely. človek sa učí na vlastných chybách. ale aby som neskončil príliš negatívne, tak Kung-fu Girlz za to stáli a som veľmi rád, že som ich videl. prešťali Rusov veľkým oblúkom.

19.5. Praha - 007 - Phantom Stars (GER), PMH (CZ)
Phantom Stars som pomáhal vydávať výbornú dosku, takže som ich konečne chcel vidieť naživo a prehodiť zopár slov. okrem toho v ich rodnom Lipsku som si z ich názvu robil srandu, tak hádam aj ospravedlniť sa by bolo načim, hehe. meškajú však a tak nič sa zatiaľ nekoná. ľudí pomálo, asi najmenej ako som na sedmičke videl doteraz. prvá ide kapela PMH z Brandejsa. sú len dvaja, akosi ich nechal basák na holičkách, hrajú klasikoš český punk trochu rýchlešieho razenia, čo to trochu zachraňuje. ale sú nesvoji, to vidno. potom dofrčia nemčúri a ide sa na to. hrajú najmä zo spomínanej dosky "Madness & Mystery", ktorá je naozaj pecková a usekne vám gebuľu. naživo je to ešte oktánovejšie ako z platne. aj ľudí sa dopredu nahrnie aspoň ako tak. dve gitary, basa, bicie plus spevák. všetko to tlačia dopredu ako buldzér. zobrali si to najlepšie z Motorhead, Misfits, Turbonegro, Doomriders a dali tomu vlastný ksicht a valivosť. čerešničkou pre fajnšmekrov je prerábka od Hüsker Dü, v priamočiarejšej verzii pochopiteľne. koncert ma dostal, mám rád, keď všetko šlape a pritom to neni zbytočný rachot, ale pekne namastená lokomotíva. hodím reč s chlapcami, milí ľudkovia sú to. keby som nemal doma plnú krabicu ich vinylov bez mihnutia oke si jeden kúpim. ak by niekto mal záujem o prvotriedny hustý rokenrol, napíšte mi, nech sa dobrá muzika šíri.