z Pokhary, turistickej a stravovacej oázy, sa presúvame do Gorkhy, mesta mocných šáhov a bojovníkov. odtiaľto pochádza panovník Prithivi Narayan, čo silou zjednotil celý Nepál, odtiaľto pochádzali bojovníci, ktorí dali základ a meno elitnej vojenskej jednotke, ktorá dodnes slúži najmä v britských silách. Gorkha je v horách, postavená jednoducho na strmom kopci a ku palácu Durbar sa ide prudkými nekonečnými schodami ešte vyššie. v Nepále ale nič nie je po rovine a keď niekam idete, tak prekonať minimálne dvakrát prevýšenie 1000 metrov je to najmenej. za pár dní, ktoré sme v tejto oblasti strávili, som videl viacej mordovačiek zvierat ako za celý svoj doterajší život. chrámy v Gorkhe a blízkej Manakamane, kam sme tiež zablúdili, jedny z najvýznamnejších chrámov pre nepálcov, sú totiž zasvätené bohyniam Kali a Bhagwati, takže sa tu seká jedna radosť, hlava nehlava. najprv to boli iba kohúty, ktoré išli ako na páse. v Manakamana Mandir to boli capkovia, ktorých obetujú rodiny, aby sa im narodil syn, ktorý je tu veľmi dôležitý potomok. k tomu sme mali to „šťastie“, že sme boli prítomní v Gorkhe počas festivalu, kedy sa obetuje ešte o čosi viac. takže sa masakrovali kohúty, capkovia, jedno prasiatko a moji krásni vodní bufalíci, ktorí hrdinsky zvládali svoj krutý osud, ako jediné zvieratá vôbec nekvília a nepištia. všade ľudská tlačenica, lebo nádvorie je malé a každý chce byť dnu. typický chaos organizovaní bosými policajtami (sme predsa v chráme), sem-tam sa ušlo niekomu aj palicou, tu žandári používajú drevené palice alebo proste hocakú trstenicu, čo sa im dostane pod ruku a plní účel, jedného som videl ako „usmerňoval“ tetky s ohorenou bambuskou na miešanie svätých zápalných obiet. všade horiace ohne, v chráme, na hradbách, priamo pod nohami, čmudiace kopy smetí, tetky hádžu ryžu, kukuricu a farbu všade naokolo, zem je posiata práškovými farbami, rozpučenými potravinami a krvou. kapela produkuje smiešne rytmy a zúfalé pišťanie, ale nástroje majú ponatierané krvou, takže žiadna sranda. do toho mi znenazdajky za ušami zadunia ohlučujúce výstrely zo starodávnych pušiek, len tak z ničoho nič, medzi ľuďmi. a to je iba jarná, menšia verzia skutočného jesenného festivalu Daisan. kukám na krásny chaos navôkol a spomeniem si na jebnuté bezpečtnostné pravidlá európskej únie a je mi do smiechu. ale trochu aj do plaču, lebo sa tam musím za tri mesiace vrátiť.
ale aby to nevyzeralo, že je to tu samá vražda a masaker. boli sme pozrieť aj v horách na štvordňovom výlete (už som sa zbavil nepálskej úchylky všetko volať trekom). klasická dhal bhaatová diéta (šošo a ryža) a horský režim spánku a šlapania človeka dostane do mierového stavu so všetkým. po troch mesiacoch bez alkoholu som oskúšal miestny domáci trúnok roksy, z jačmeňa a prosa. dal som si za hrnček a veľmi rád budem pokračova bez pijatiky ďalej, toto vyrábajú iba za účelom potrundženia hlavy, chutí to ako veľmi zlá pálenka riedená hnilou vodou. vystúpili sme na náš zatiaľ najvyšší bod Dharche Hill (3295 m.n.m.), čo tu vyzerá ako u nás Malá Fatra, akurát že sa človek pozerá na tapetu himalájskeho masívu. a keďže nám počasie prialo, spali sme pomerne vysoko a stihli sme ranné čisté nebo, tak sme videli dlhý pás od Annapurny na západe až kdesi po Langtang na východnom obzore, a na severe hraničné kopce s Tibetom. všetky výhľady sú lemované nepatrične gýčovito ružovými a červenými kvetmi rododendrónov. ľudia tu žijú úplne všade a nie je nič výnimočné stretnúť v tritisícke presúvajúcu sa nepálsku rodinku s plným nákladom. samozrejme v gumákoch alebo šľapkách a s ťažkými nákladmi zavesenými cez popruhy na čelách. nepálska útla ženička odnesie v noši 60 kíl. to by mohla zobrať do koša Zuzu aj s ruksakom a ešte by určite zvládla viac. a my sa sťažujeme na batohy...
a soundtrack mojich dnešných dní? okrem štebotania džungľových vtáčkov si v civilizácii užívam Autistic Youth a ich oba albumy „Landmine Beach“ a „Idle Minds“ a neviem sa rozhodnúť, ktorý je lepší. vždy som si myslel, že novší (Idle Minds), ale teraz objavujem, že aj ten starší je nabitý riadnymi pankovými bičmi. je to taký ten punkrock, ako mám rád, na hranici medzi stredným tempom a fofrom, tzv. jemne svižný, hehe. perfektné melódie sa rýchlo striedajú na mydliacej gitarke s jemným bustrom a hlas je trochu priškrtený, akoby bolo v tej muzike niečo vždy ukryté pred prvým pohľadom, takže to mám chuť počúvať zas a zas, aby som to našiel. nie je to ani príliš „hitové“ a pesničky sa môžu dokonca zdať podobné, ale tomu sa podľa mňa hovorí rukopis a príliš podliezavé hity sa rýchlo opočúvajú. u Autistic Youth je tá hranica veľmi dobre nastavená a to je práve možno kľúč návykovosti. a peknou srandičkou na „Landmine Beach“ je aj pauza po „A strane“, kým sa vymení „platňa“ a ide druhá strana. nie je to možno nič originálne a neplatňoví ľudia to ani nepochopia, ale mňa to teší.
dnes opúšťame Gorkhu za ďalšími dobrodružstvami a o týždeň snáď výjde pankový koncert v Kathmandu, takže sem možno hodím nejaký ten report po dlhej dobe abstinencie od živej muziky. dočítania.
