sobota, 31. marca 2012

gore Gorkha (Pokhara, Gorkha, Manakamana/Nepál)

pobyt v Pokhare sme dokončili náhodnou návštevou miestneho pohrebu, čiže pálenia tela pri rieke Seti. neviem, čo ma tak fascinuje na tomto obrade, ale vo Varanasi sme taktiež trávievali nekonečný čas pri Manikarnika Ghat, čiže páliacom gháte pri Gange. najprv som mal trochu obavy z pohľadu na mŕtve horiace telá na drevených hraniciach, ale akonáhle som to miesto navštívil, tak sa v človeku rozhostí zvláštny pokoj a neberie to ako nejaký nechutný grilovací zvyk a zvrátenú turistickú atrakciu pre akože silné európske žalúdky, ale ako niečo veľmi pokojné, harmonické a prirodzené. tu v Nepále sa mi ešte páčilo, že všetko sa odohrávalo klasicky chaosne na širokom štrkovom riečnom dne kaňonu rieky, kde všade okolo plno ľudí dolovalo piesok, deti sa radostne a hlučne kúpali v špinavých zátokách, nepálčekovia pochodovali s ťažkými nošami a keď skončili krátke obrady, všetci pozostalí dostali džúsiky a telo si horelo samo, resp. moc nehorelo, lebo akosi im to nechcelo chytať. špliechanie benzínom naznačovalo mierny amaterizmus, mali by sa učiť vo Varanasi, tam sú ale ťažkí profíci a spaľovanie ide nonstop na niekoľkých ohňoch naraz.
z Pokhary, turistickej a stravovacej oázy, sa presúvame do Gorkhy, mesta mocných šáhov a bojovníkov. odtiaľto pochádza panovník Prithivi Narayan, čo silou zjednotil celý Nepál, odtiaľto pochádzali bojovníci, ktorí dali základ a meno elitnej vojenskej jednotke, ktorá dodnes slúži najmä v britských silách. Gorkha je v horách, postavená jednoducho na strmom kopci a ku palácu Durbar sa ide prudkými nekonečnými schodami ešte vyššie. v Nepále ale nič nie je po rovine a keď niekam idete, tak prekonať minimálne dvakrát prevýšenie 1000 metrov je to najmenej. za pár dní, ktoré sme v tejto oblasti strávili, som videl viacej mordovačiek zvierat ako za celý svoj doterajší život. chrámy v Gorkhe a blízkej Manakamane, kam sme tiež zablúdili, jedny z najvýznamnejších chrámov pre nepálcov, sú totiž zasvätené bohyniam Kali a Bhagwati, takže sa tu seká jedna radosť, hlava nehlava. najprv to boli iba kohúty, ktoré išli ako na páse. v Manakamana Mandir to boli capkovia, ktorých obetujú rodiny, aby sa im narodil syn, ktorý je tu veľmi dôležitý potomok. k tomu sme mali to „šťastie“, že sme boli prítomní v Gorkhe počas festivalu, kedy sa obetuje ešte o čosi viac. takže sa masakrovali kohúty, capkovia, jedno prasiatko a moji krásni vodní bufalíci, ktorí hrdinsky zvládali svoj krutý osud, ako jediné zvieratá vôbec nekvília a nepištia. všade ľudská tlačenica, lebo nádvorie je malé a každý chce byť dnu. typický chaos organizovaní bosými policajtami (sme predsa v chráme), sem-tam sa ušlo niekomu aj palicou, tu žandári používajú drevené palice alebo proste hocakú trstenicu, čo sa im dostane pod ruku a plní účel, jedného som videl ako „usmerňoval“ tetky s ohorenou bambuskou na miešanie svätých zápalných obiet. všade horiace ohne, v chráme, na hradbách, priamo pod nohami, čmudiace kopy smetí, tetky hádžu ryžu, kukuricu a farbu všade naokolo, zem je posiata práškovými farbami, rozpučenými potravinami a krvou. kapela produkuje smiešne rytmy a zúfalé pišťanie, ale nástroje majú ponatierané krvou, takže žiadna sranda. do toho mi znenazdajky za ušami zadunia ohlučujúce výstrely zo starodávnych pušiek, len tak z ničoho nič, medzi ľuďmi. a to je iba jarná, menšia verzia skutočného jesenného festivalu Daisan. kukám na krásny chaos navôkol a spomeniem si na jebnuté bezpečtnostné pravidlá európskej únie a je mi do smiechu. ale trochu aj do plaču, lebo sa tam musím za tri mesiace vrátiť.
ale aby to nevyzeralo, že je to tu samá vražda a masaker. boli sme pozrieť aj v horách na štvordňovom výlete (už som sa zbavil nepálskej úchylky všetko volať trekom). klasická dhal bhaatová diéta (šošo a ryža) a horský režim spánku a šlapania človeka dostane do mierového stavu so všetkým. po troch mesiacoch bez alkoholu som oskúšal miestny domáci trúnok roksy, z jačmeňa a prosa. dal som si za hrnček a veľmi rád budem pokračova bez pijatiky ďalej, toto vyrábajú iba za účelom potrundženia hlavy, chutí to ako veľmi zlá pálenka riedená hnilou vodou. vystúpili sme na náš zatiaľ najvyšší bod Dharche Hill (3295 m.n.m.), čo tu vyzerá ako u nás Malá Fatra, akurát že sa človek pozerá na tapetu himalájskeho masívu. a keďže nám počasie prialo, spali sme pomerne vysoko a stihli sme ranné čisté nebo, tak sme videli dlhý pás od Annapurny na západe až kdesi po Langtang na východnom obzore, a na severe hraničné kopce s Tibetom. všetky výhľady sú lemované nepatrične gýčovito ružovými a červenými kvetmi rododendrónov. ľudia tu žijú úplne všade a nie je nič výnimočné stretnúť v tritisícke presúvajúcu sa nepálsku rodinku s plným nákladom. samozrejme v gumákoch alebo šľapkách a s ťažkými nákladmi zavesenými cez popruhy na čelách. nepálska útla ženička odnesie v noši 60 kíl. to by mohla zobrať do koša Zuzu aj s ruksakom a ešte by určite zvládla viac. a my sa sťažujeme na batohy...
a soundtrack mojich dnešných dní? okrem štebotania džungľových vtáčkov si v civilizácii užívam Autistic Youth a ich oba albumy „Landmine Beach“ a „Idle Minds“ a neviem sa rozhodnúť, ktorý je lepší. vždy som si myslel, že novší (Idle Minds), ale teraz objavujem, že aj ten starší je nabitý riadnymi pankovými bičmi. je to taký ten punkrock, ako mám rád, na hranici medzi stredným tempom a fofrom, tzv. jemne svižný, hehe. perfektné melódie sa rýchlo striedajú na mydliacej gitarke s jemným bustrom a hlas je trochu priškrtený, akoby bolo v tej muzike niečo vždy ukryté pred prvým pohľadom, takže to mám chuť počúvať zas a zas, aby som to našiel. nie je to ani príliš „hitové“ a pesničky sa môžu dokonca zdať podobné, ale tomu sa podľa mňa hovorí rukopis a príliš podliezavé hity sa rýchlo opočúvajú. u Autistic Youth je tá hranica veľmi dobre nastavená a to je práve možno kľúč návykovosti. a peknou srandičkou na „Landmine Beach“ je aj pauza po „A strane“, kým sa vymení „platňa“ a ide druhá strana. nie je to možno nič originálne a neplatňoví ľudia to ani nepochopia, ale mňa to teší.
dnes opúšťame Gorkhu za ďalšími dobrodružstvami a o týždeň snáď výjde pankový koncert v Kathmandu, takže sem možno hodím nejaký ten report po dlhej dobe abstinencie od živej muziky. dočítania.

streda, 21. marca 2012

ticho a hluk (Pokhara/Nepál)

pred mesiacom sa z najjužnejšieho bodu indického subkontinentu stala denná mora, kedy sme chorí a zlomení prežívali pekelnú horúčavu na stanici na konci sveta, aby sme potom na úteku z juhu nastúpili do indickej tretej triedy a zažili strašidelnú cestu, kde ľudia poskladaní v krkolomných pózach sardinkovej jogy cestovali nekonečné hodiny, a my s nimi. oddýchli sme si v dedinke Mahabalipuram na pobreží nepokojného Bengálskeho zálivu v Tamil Nadu. celá India sa presúvala na sever osláviť sviatky jari Holi, takže získať lístky na dvojdňovú cestu do Varanasi nebolo samozrejmé, ale podarilo sa, lebo náš útek pred teplom pokračoval. v Indii ani lístok s rezerváciou nie je zárukou, že budete na lôžku sami, tréning v tolerancii trval 40 hodín. mesto miest Varanasi bolo zaslúženou odmenou.
ešte som v Indii nenavštívil mesto, ktoré by ma zaujalo a uchvátilo, všetkým sme sa skôr vyhýbali. všetko sa zmenilo pri ghátoch na oblúku Gangy, matky všetkých riek. Varanasi je mesto hinduistických babov, ghátov, umierania a pálenia pozostalých, drsných ľudí, štúdia indickej muziky, marihuany na všetky spôsoby a všade, kulinárskych dobrôt na všetky spôsoby a všade, najlepšieho lassi, túlania v labyrintoch úzkych uličiek a kúpania v Gange. náhodou sme tu prežili aj šialený farebný sviatok Holi, kedy neviete, či sa v uliciach odohráva fantázia opitého Dalího alebo vojnový stav, oboje však s konskou dávkou psychedélia. aby toho nebolo málo, tak celý pobyt sme prežili na streche netradičného guesthousu, kde európski hipíci nonstop húdli krivé stupnice na starovekých indických nástrojoch, a rovno pri Gange, kde sa každý deň umývali a plávali moje najobľúbenejšie indické zvieratá - vodní byvolíci. z Varanasi sa odchádza jedine s prísľubom návratu, naše kroky smerovali na nočný autobus do Nepálu.
nepálska aklimatizácia v jazernom meste Pokhara mi trvala trošku dlhšie, ale všetko sa napravilo prvou štvordňovou túrou do okolitých vrchov. výhľady na masív Annapurny, nádherné lesy v jarnom kvete, horské dedinky, ľudkovia a domáca strava, chrámy a vlajočky, nekonečný pokoj a čistenie hlavy. keď sme sa včera vrátili do Pokhary, prvý krát v živote až hádam fyzicky som si uvedomoval čistú energiu, ktorú človek môže načerpať z prírody. a tu sa dostávam k tomu, o čom som tento blog pôvodne začal písať: k muzike.
od januára som počas pobytu v Indii moc muziky nenapočúval, bolo plno iných vnemov, muzika šla celkom mimo a o indickej hudbe sa nedá hovoriť vo význame slova muzika ako ho chápem ja. jediné momenty, čo mi silne utkveli v hlave, boli: Brigitte Bardot (Best of BB) pri strihaní Zuziných vlasov v temnej izbe v Pushkare, nový album Ravelin 7 (7 kroků po zamrzlé řece), ktorý som dával spolu so šumením mora pri behaní na rannej pláži v Gokarne a nahrávky Kritickej Situace, čo som počúval v rachote nočného autobusu pri príjazde do štátu Kerala. ďalším takýmto momentom bol návrat z včerajšieho Panchase Treku (ako sme ho nazvali v súlade s miestnym názvoslovím, aj keď to podľa mňa význam slova trek nenapĺňa, ibaže tu každú nepálsku prechádzku volajú trekom). vrátil som sa naplnený pokojom a ani som nerozmýšľal nad tým, že by som vôbec niečo počúval. len tak naslepo som si pustil niečo z laptopu, tzv. „do pozadia“, ale zasiahlo ma to priamo do mozgu a všetko perfektne zapadlo ako dlho skladané puzzle. Ceremony (Rohnert Park, 2010). mám ten album veľmi rád, je to HC/punk, ale vytepaný na prvý pohľad primitívnymi kladivami v pravekých jaskyniach hlučného rokenrolu. teraz som ho však počul v iných súvislostiach. v istom zmysle mi došla krása spojenia čistej mysle, pokoja a ticha a akoby opačného pólu k tomu, hlučnej, násilnej a nenávistnej muziky. všetko je to však len ilúzia a frustrujúce revy, ubíjajúce rytmy a divé gitary vôbec nie sú nepriateľom ticha, sú jeho súčiniteľom a spolu vytvárajú harmóniu, ktorá ma zasiahla v plnej sile. bez ticha by sa to nedalo oceniť. ešte chcem napísať, že toto nemá byť žiadny správny návod na počúvanie muziky či tiché pauzy medzi albumami (haha), iba môj včerajší zážitok, ktorého pocit stále trvá.