soundtrack hladu po muzike

keď sme začínali cestu po Indii, bol som veľmi rád, že úplne ujdem do muziky a oddýchnem si. okolo hudby sa vlastne točí celý môj život, takže to bolo vypnutie celkom radikálne. a príjemné. ale po čase to muselo prísť a aj prišlo. hlad po muzike prišiel pozvoľna a po koncerte v Kathmandu začal byť nebezpečne bytostný. na konci našej nepálskej etapy ma v dedinke Kotmaula na západe krajiny fenomenálna sračka zložila na lôžko a mal som príležitosť nasúkať baterky do plejera a zatĺkať do mozgu jeden album za druhým. a potom som už plejer ani neodkladal do batohu, kde bol celý čas doteraz. už ho mám vo vrecku a pravidelne fetujem. som plný a rád sa podelím o najlepšie momenty a albumy. táto stať by sa dala nazvať aj „zoznámte sa s klasikou“, hahaha.

The Dickies – Stukas Over Disneyland (1983)

v dnešnej dobe je veľmi ľahké stiahnuť si od kapely všetky albumy naraz a všetko tak mať naraz na počúvanie. ale stráca sa potom ten bádateľský pocit, lovecký nos a čakanie na pochúťky. od Dickies mám iba staré platne a o tomto albume som ani netušil. o to väčšie potešenie, keď som ho našiel medzi kopou muziky od kamaráta Davida. keby človek nevedel, že sú z USA, určite by ich označil ako anglickú kapelu. neznejú „americky“, nemajú taký super zvuk, skôr vsadili na starý rokenrolový sound. Dickies spoznáš okamžite podľa ultra melodických pesničiek (opäť skôr rokenrol, ani náhodou nie cukríkový neopunk či melopunk) a podľa originálneho spevu, ktorý znie už zopár dekád tak isto, ako z káčerovského rádia. niekedy sa musím opýtať nejakého anglicky hovoriaceho, či sa vlastne dá rozumieť spevu, lebo v niektorých pesničkách mi to príde doslova ako „qva-qva-qva-qvá-qvá-qvá“. album „Stukas Over Disneyland“ má perfektný názov, geniálne gitarové a melodické nápady (najmä v niektorých refrénoch všetci punková skladatelia blednú závisťou), prerábku najlepšej piesne od Led Zeppelin, srší vtipom a celé je to plné takého cirkusového chaosu. toto mám na niektorých punkových nahrávkach veľmi rád, neuchopiteľný bordel v pocite, akoby sa niečo stále dialo v pozadí a viselo vo vzduchu, nemyslím zvukovo, aj keď je to dosiahnuté práve zvukom, proste je tá muzika plná, zvuky sa prekrývajú, nie je to učesané a sterilné. no a samozrejme vždy keď počujem Dickies, spomeniem si na festival Rebellion 2008 v Blackpoole, kde to práve oni a Rezillos, aspoň pre mňa, zachránili na celej čiare, ináč by som asi dodnes ľutoval, že som tam šiel, ale to je celkom na inú debatu. ak ešte stále nevieš o akej kapele je reč (hahaha), určite si spomenieš, keď si vypočuješ ich nototircky známy cover televíznej zvučky„Banana Split“.

The Fall – Ersatz G.B. (2011)

minulý rok ma nový album chytil spolu s ich koncertom v Brightone a postupne sa z toho stala divná láska. tak ako po jari príde leto a po lete zase jeseň, tak aj The Fall vždy vydávajú jeden album za druhým. pri takom množstve je veľmi ľahké skĺznuť do pásovej výroby a kvalita ide dolu vodou. neviem ako je to v ich prípade, nie som žiadny thefallológ, ale viem, že prvé albumy sú super a najnovší je bombový. je to presne ten typ albumu, ktorý ťa omotá omaly a postupne, ale o to pevnejšie drží pod kožou. to celé bolo v mojom prípade ešte zabetónované zvláštnym a geniálnym koncertom. The Fall sa točí okolo blázna menom Mark E. Smith, on deklamuje svoje divné básne do podmazu, na „Ersatz G.B.“ syčí, šušle, brble, kričí, krčí a lenivo prežúva slová. pozadie sú úsporné bicie, monotónna basa, gitarové trasenie a klávesové šmuhy a ruchy. dokopy táto koláž napodiv vytvára piesne. niektoré si dokonca vyspevujem, lebo nie všetky sú zákonite rozhárané, sú tam náznaky silných melódií, ale páči sa mi, že to všetko nevybalia hneď, pomaly sa hrajú a pokúšajú, občas sa spoja v erupcii muziky a potom zase do starých koľají rečníckeho delíria. je to divná láska, ako droga, ktorú nechápete. zo všetkých albumov to najlepšie zapadlo na moje stavy rozhaseného organizmu a horúčkovitých nocí.

Ramones – Acid Eaters (1993)

králi punku a ich pocta starým kapelám. pre mňa najlepší album Ramones (teda okrem prvého, druhého, tretieho, štvrtého... a päťdesiatehotretieho...). v totálnom tichu, obklopený nepálskymi horami a pod mesačnou oblohou, počul som každý nástroj, každý vokál, každé Johnnyho žblknutie do gitary. milujem obdobie konca 60-tych rokov, prerod hipisáckej muziky na prvotnopospolný punk, s trochou garážového odéru a rokenrolovej špiny ja to tá najlepšia kombinácia (výborne to mapuje séria CDčok „Louisianna Punks“). Ramones zobrali tucet piesní od známych aj neznámych interpretov a prekrútili to do svojho sveta. na prvé počutie to všetko znie geniálne ramonesácky, ale keď sa započúvaš, nájdeš tak kopec muzikantského umu a šikovnosti. poznám tento album naspamäť, ale aj tak som našiel nové veci. Joey je fakt výborný spevák a tu má na svedomí skôr tie cajdákovejšie piesne. zvyšné spieva C.J. a tie majú gule ako bizón. je sranda, že keď som to počúval kedysi, vôbec som tieto dva rozdielne spevy nerozpoznával. gitara, basa a bicie sú ramonesácke, úderné, priame, žiadne zbytočné odbočky, rovno na vec a držíme akord dokým to nebude nutné posunúť. nie všetko je rýchle, ale to už v tej dobe dávno nebolo ich doménou. niekto by možno povedal, že vymäkli, oni sa však iba podriaďujú originálom. je to pocta ako má byť. už výber coverov je super, takže umocnené o ramonesácke spracovanie to nemôže byť zlé. toto je klasika na druhú.

Social Distortion – B´s And Covers (1999) + Greatest Hits (2007)

v Nepále, keď sa štrajkuje, tak rovno niekoľko dní, niekde dokonca týždňov.  mali sme nechcené privilégium zažiť západný Nepál, kde sú štrajky najdlhšie. takže žiadne busy, ale pekne peší pochod prašnými cestami v pekelných dňoch. ako vykúpenie príde zvezenie sa na špinavej a zaprášenej korbe veľkého nákladiaka. Kerouacovsky hľadím na ubiehajúcu suchú krajinu, držím sa kde môžem, nohy mi ďakujú a v slúchatkách Social Distortion. čistá tulácka romantika. Social D je perfektný podmaz k takejto chvíli, je to istota. Mike Ness spieva tým svojím drzým hlasom o životných lekciách, všetko hrá presne ako má, je to blues a je to punk. pamätám si keď mi kamarát Smetiak prvý krát pustil „When The Angels Sing“, bolo to ako zjavenie, takýchto momentov som zažil iba pár v živote, podobné to ešte bolo s kapelou Leatherface. je to ako objav niečoho, čo si doteraz celý čas hľadal, ale nevedel si o tom. malý nečakaný zázrak, od tej chvíle sa život proste mení. a presne vieš recept ako urobiť chvíľu na korbe nákladiaka takou, že si ju zapamätáš snáď na celý život. a čo napísať o spomínaných albumoch? myslím, že názvy sú pekne sebavysvetľujúce.

Black Flag – EPs

doma tróni v zbierke platní LPčka „First Four EPs“ od Black Flag, podľa mňa to najlepšie čo kedy táto kapela urobila, ešte predtým ako tam prišiel kecálek Rollins (ale no tak, robím si srandu, mám rešpekt k tomuto chlapíkovi s hrubým krkom, no podľa mňa hudobne to šlo s BF po jeho príchode trochu dolu vodou, možno to nesúviselo priamo s ním, ťažko teraž súdiť, to už je história). na plejeri mám tých singlov viac, ale aj tak je to stále a dokola prvý „Nervous Breakdown“, čo si púšťam. jediná nahrávka BF, na ktorej spieva štekavý Keith Morris (neskôr sa objavil v legendárnych Circle Jerks a dnes hrá vo fenomenálnych OFF!). myslím, že na svete neexistuje pankáč, ktorému by nezačalo trhať nohami, rukami a vlasami, keď počuje úvodný riff „Nervous Breakdown“, je to Pavlovov reflex, je to prísľub, je to istota, je to závisosť, keď trochu upravím jednu bublinku Komixbastarda, tak „riff z Nervous Breakdown je základ základu“. všetko má na svedomí tvrdohlavá dvojka Greg Ginn a Chuck Dukowski, ktorí stoja vlastne za celým fenoménom BF a následne šablónou pre všetky ostatné HC/punk kapely. tá istá hudobná závislosť pre mňa platí aj o zvyšných pesničkách na singli (Fix Me, I´ve Had It, Wasted), sú vyrazené v pamäti ako žeravá pečať. podobné je to aj so singlom „Jealous Again“. krátke, úderné, jasné. minutáž 1:52, 0:59, 1:02, 1:45, 0:52. vychriachnuté, vypľuté, trafené presne do tváre spoločnosti. ešte sa niekto diví, že všetci chcú hrať ako Black Flag? ja nie.

ako sa vydáva DIY CDčko v Nepále

na začiatku všetkého je príjemné pokoncertné popoludnie strávené u Sariny a Oliviera (Rai Ko Ris) v Boudhanilkanthe, severnej časti Kathmandu, priamo pod strmými svahmi posiatymi širokými jazvami po zosuvoch pôdy. na druhý deň odchádzame mimo civilizáciu a dosah internetu, takže vôbec netuším ako sa vyvíja situácia okolo v sekunde naplánovaného koncertu a či vôbec nejaký bude. to sa dozvedám až o dva týždne neskôr po návrate z Himalájí a keďže sa posunul dátum na skorší, na všetko mám presne týždeň.
  už počas pochodovania v horách som si predstavoval, aké by to bolo super, keby som mohol urobiť špeciálne na koncert v Kathmandu nejaké benefičné CD, z ktorého by šli prachy pre Infoshop a ostatné aktivity priateľov. a zrazu to bolo možné, takže už to ostáva iba na mne. tu je pravdivý príbeh ako sa to všetko stalo.
  všetko začína naberať ostrejšie kontúry (v mojej hlave samozrejme, lebo o ničom inom nerozmýšľam) v nedeľu po ceste z Langtangu do Kathmandu. nič nás nezastaví, aj keď osud nás furt brzdí. autobus neustále stojí, potom nepálska výmena kolesa (na všetko používajú jeden jediný nástroj – obrovské kladivo), následne sa autobus pokazí úplne (nepomôže ani všemocné kladivo) a možno tam na ceste stojí dodnes, to už neviem, lebo sme odišli na korbe pick-upu s troma policajtami, čo pojedli vtipnú kašu. ešte v ten večer som v obchodíku na New Road zjednal cenu za 32 CDčiek, nezmazateľnú fixku a širokú lepiacu pásku (500 rupií = asi 5 evri).
  v pondelok nastáva proces výberu piesní na album. Zuza je veľmi dobrý poradca, nápad obmedziť to iba na 13 piesní bol jej a som rád, že som tam nedal všetko, čo som chcel ja. pomohla aj s konkrétnymi piesňami, najmä so škrtaním, ktoré mi ide veľmi ťažko. na obed už mám piesne a aj poradie. po troch pesničkách som tam šuchol z posledných dvoch EP (Temporary Nameless 2010 a Mrchožrút 2011, zvyšok sú zatiaľ nevydané veci, tri piesne z plánovaného vinylu a štyri pozbierané, čo som nahral za posledné obdobie kade-tade. poobede idem ku starým pankáčom do kopcov (ako sa familiárne nazval Olivier) a odovzdal som master na kľúči na napaľovanie, ktoré má poriešiť ich kamarát Maiki z kapely Naya Faya. veľmi podstatná zložka DIY vydávania hudobného nosiča. dúfam, že sa nič neposerie, ako to väčšinou pri napaľovaní chodí. preskúšam si pesničky na sobotný koncert, pokecáme a valím späť do smradľavého mesta.
  v utorok zháňam kartóny na vonkajší obal. niečo nájdem priamo v guesthouse v koši, niečo na ulici a jednu krabicu som zobral spred pouličného obchodíku na starom rínku Annapurna. všetko sa zdalo normálne, prišiel som ku chlapíkom a opýtal som sa, či môžem krabicu zobrať, pekná, čierna, z tenisiek. niečo zamrmlali, čo som ja pochopil ako „áno“ a už som si škatuľu niesol v drápoch preč. veľmi konsternovane na mňa hľadeli, no ja som sa nevracal, aj keď som netušil, čo sa im nepáči. dôvod som pochopil až doma. krabica bola plná bordelu, zobral som im smetný kôš. a oni sa mohli vynačudovať na debilnom turistovi, čo príde, myslí si, že každý rozumie po anglicky a ešte im aj spred nosa suverénne odnesie odpadkový kôš. tu sa hodí známa hláška: „nebyl čas lámat si hlavu kdo je kdo“. na izbe som schmatol nožničky, ceruzku a lepiacu pásku a podľa jedného šablónového kusa som skompletoval všetky vonkajšie obaly.
  v stredu som dostal sračku a na streche guesthousu som našiel starú dažďom zničenú knihu o ikonickom fenoméne Che Guevaru. to vyriešilo moje otázky z čoho urobím vnútorné vrecko na CD. zase nožničky a lepiaca páska a vnútraky sú hotové. po El Comandantovi sa len tak zaprášilo. a že kniha bola hrubá a materiálu dosť, na každý obal som stvoril malú koláž. to bola jedna z najkrajších fáz výroby obalu. večer som sa veľmi hlúpo a pažravo najedol štipľavého a tak sa moja malá sračka premenila na veľkú, tekutú a frekventovanú. to som bol akurát vo fáze prípravy bookletu. keď ma omrzelo kmitať medzi posteľou a hajzľom, jednoducho som si zobral laptop, sadol som na misu a za častého vypúšťania čokoventilu som na tróne strávil celú noc. ale vo štvrtok ráno, keď vyšlo slnko a svitol nový deň, som mal hotové všetky preklady a kecy okolo.
  cez deň som texty vytlačil a zároveň som mal hotový aj názov „Nové rána“. preklad do nepálčiny som riešil anketou v obchodíkoch, ale nie príliš úspešne. nepálčina má totiž niečo ako svoje ustálené frázy a nové spojenia vraj znejú veľmi neprirodzene a kostrbato, dokonca som sa stretol aj s absolútne nechápavými postojmi a nemožnosťou prekladu. to ešte ostáva otvorené. do večera som sa venoval tvorbe samotného bookletu, takže trhanie, lepenie a kreslenie. stále to však nemôžem dokončiť, lebo ešte nemám titulnú fotku a najmä názov v nepálčine, to nechávam na posledný deň.
  v piatok ideme s kamarátom Alejandrom loviť ranné fotky do ulíc. mám pomerne presnú predstavu, čo tam má byť a musí to byť pochopiteľne ráno, aj keď na finálnej podobe to asi nie je moc jasné, ale ja tam to ráno cítim. túlame sa spolu ranným Kathmandu a komponujeme elektrické stĺpy, ktorých zauzlence sú tak typické pre túto krajinu a jej elektrickú sieť. tak som chudáka Alejandra namotal, až sa úplne vžil do úlohy, cvakal ako divý a po čase už to bol on, kto ma ťahal ku novým stĺpom. je radosť pracovať s profíkom a naše ťaženie sa vyplatilo. pri raňajkách triedime a triedime, až nájdeme tú pravú, na ktorej sa jednoznačne zhodneme, dokonca ako bonus tam letí ešte aj holubica. trochu fotku upravíme v programoch, čo máme po ruke a je to. zase idem ku Sarine a Olivierovi. aby som vyzdvihol napálené CDčka. dve sa pokazili počas napaľovania (všemocné nepálske výpadky prúdu), takže je dobré, že som dodal rezervné. takto ich je 30, presne ako som chcel. číslo je veľmi trápne symbolické, toľko mám rokov. hodím si skúšku na zajtrajší koncert, vyberiem piesne, čo budem hrať, preberieme nemožný nepálsky preklad názvu a potom už letím do Kathmandu dokončiť obal.všetko to stihnem len tak tak do podvečera. mám všetko hotové na prefotenie, ale zase úraduje nepálsky power-cut a nefungujú kopírky. začínam mať obavy, lebo najväčšia robota je ešte stále predomnou. už som takýmto spôsobom vydal niekoľko albumov, preto viem, že tá posledná fáza je veľmi náročná na čas. čakám ako na ihlách a využívajúc čas zatiaľ maľujem CDčka. akonáhle zapnú prúd, bežím hľadať nejakú otvorenú kopírku, je totiž piatok večer a nikomu sa nechce na hodinku otvárať obchod. ale jednu rodinnú predsa len nájdem rovno za rohom. za 150 rupií nafotím obaly a to je zároveň druhá a záverečná cifra kompletných nákladov vydania. ak rátam aj lepidlo na papier a ešte jednu lepiacu pásku, tak to nakoniec činí niečo cez 700 nepálskych rupií. neviem, čo z toho čísla vyvodiť, to tu uvádzam iba pre hnidopichov a štatistov a pre moju zábavu. každý obal jednotlivo musím ešte dokreslíť vodovkami od kamarátky Carly, lebo prefocovanie zmazalo kontrasty písmen. ale aspoň tak nechcene pri skúšaní farieb vznikla limitované edícia troch obalov, ktoré sú inej farby ako ostatné. kusy číslo 10, 20 a 30 sú šedé a zvyšok žltý. to je taká moja úchylka limitovaných edícií, s tým už nič nespravím. veď prečo by sme si život nemohli spestrovať podobnými somarinami? na streche zakladáme spolu so španielskymi priateľmi DIY manufaktúru s názvom „Huevos Podridos“. trháme, lepíme, skladáme, vkladáme. vznikajú čarovné momenty bez rečí, kedy sa nepálskou nocou nad strechami Kathmandu nesú iba zvuky našej spoločnej práce. všetko to síce nestihne ani šesť párov rúk, ale to nevadí. zvyšné kusy skompletujem v sobotu cez deň.
  je to krásny pohľad. ako 30 mojich detičiek. sú pekne naskladané vedľa seba v čiernej trochu postrihanej krabici od tenisiek, ktorá mojím únosom dostala celkom nový život, po predchádzajúcej útrpnej inkarnácii hltača bordelu. vedľa CDčiek sú ešte DIY nálepky. tie som namaľoval na kusy samolepiacej fólie, ktorú som našiel v piatok na ceste ako odpad po lepičoch výkladu. všetko pripravené na export. môže sa ísť na koncert. ani neviem z čoho som viac natešený, či z limitovaného nákladu CDčiek alebo zo samotného koncertu.
  cestou do štvrti Thamel nás chytá lejak a potom nemôžeme nájsť vchod do klubu aj keď stojíme priamo pod výveskou. skapankoví banditi Naya Faya sú už tam a ide sa na spoločné jedlo. Naya Faya je ďalšia kapela ľudí z Rai Ko Ris, doplnení o basáka a gitaristu hrajú spoločensky prijateľnú a hopsavú formu osvety, lebo texty sú stále prudko politické a o niečom. sú to veselé kopy, akurát Olivierovi nie je moc do reči, lebo má bolesti zuba. v tibetskej reštike sa stretávame ešte s poľskými kamošmi Gosiou a Lukasom (info pre punk-bulvár, sú z kapiel The Fight a Mass Milicia) a objednávame tongbu, špeciálny nepálsky nápoj z prosa zalievaný horúcou vodou. výborne to chutí a človek pri jednej tongbe môže sedieť aj pár hodín, stačí dolievať vodu. s plnými bruchami tekutiny ideme do klubu, ktorý 15 minút pred začiatkom zíva prázdnotou. krčmička je to však pekná a sympatická. malý priestor pri bare na hranie a terasa.
  s úderom pol ôsmej, čo je avizovaný presný začiatok (kvôli krutým policajným hodinám), sa ako zázrakom začnú trúsiť ľudia. všetci sú dochvíľni ako hodinky, iba elektrika štrajkuje. mali sme hrať na striedačku, takže Naya Faya sú nastúpení, no hrať nemôžu. keď už je bar plný ľudí, pristúpime ku krízovému riešeniu a idem na to akusticky pri sviečkach. moc sa mi nechcelo, priznám sa, bol som naštelovaný na mikrofón, ale pokiaľ to malo zachrániť situáciu, čert ber moju rozmaznanosť. hodím sa do toho po hlave a neverím, čo sa strhne. ľudia sa chytajú úplne od prvej pesničky. smejú sa, ziapú, tlieskajú, užívajú si koncert plnou parou. pridá sa Olivier a ťuká mi rytmus na bicích. ľudia ma nakopnú ako raketu, je to obojsmerná výmena nebezpečne veľkého množstva energie. takéto niečo som fakt nečakal. od prvej piesne sa mi galakticky rozladí gitara, ale serem na to, dnes všetko sedí aj tak, dnes nie je čas na maličkosti. pre mňa najlepší moment koncertu bol, keď sme spolu s celým barom ziapali na celé hrdlo vo „What Is Life“, takúto verziu sa už nikdy nepodarí zopakovať. elektrika stále nikde, tak ešte dám dve veľmi zle zahraté záložné piesne a potom koniec. dnes som zvolil cestu čo najmenšieho počtu piesní a bleskového efektu, zdá sa, že sa podarilo. aj hlasivky mi už na konci z toho ziapania prestali stačiť. idem na terasu a za prvých tónov Naya Faya si dávam zaslúžený oddych na terase. škoda toho mikrofónu, lebo asi málokto počul, že mám benefičné CDčka, ale kto chcel, cestu si našiel. do konca večera som mal veľa zaujímavých rozhovorov s ešte zaujímavejšími ľudmi a nakoniec sa podarilo vyzbierať okolo 2000 rupií, čo je podľa Oliviera jav na tunajšie pomery nevídaný, takže som ešte o to radšej, prachy použijú na pokračovanie kurzu sebaobrany pre nepálske dievčatá. na koncert prišli všetci ľudia, ktorí výraznou mierou zasiahli do môjho zoznámenia s nepálskou DIY/punkovou scénou, alebo ktorí proste boli v tom čase v Kathmandu a moje spomienky na ten čarovný čas budú naveky s nimi spojené.
  keď hrali Naya Faya, celý bar hopsal a padali lampy, ja som posedával na dohľad pri vchode a počúval ich výbušnú zmes ska a punku, s logom „No Gods, No Masters, Reclaim Yourself!“ za ich chrbtami, genderovo naschvál mätúcimi oblečkami a vierou v každý ich postoj, som dokonca v ten večer zobral na milosť aj tento štýl. najviac ma to bavilo v tých najpomalších momentoch, keď sa všetko húpalo v rytmoch reggae a dubu. popri tom som sa zabával pozorovaním zmesky nepálskych a turistických návštevníkov a kecaním s kadekým.
  po koncerte sme posedávali na zemi pri aparatúre a rozprávali sa, tieto chvíle mám najradšej. každému svietili oči radosťou a spokojnosťou, dnešný večer sa fakt podaril. bol som ešte o to radšej, že som sa svojou troškou pričinil aj ja a až taký skvelý priebeh som fakt nečakal. rozlúčka a hajde domov. cestou z koncertu som hladný a vyčerpaný ako pes, ale po desiatej sa celé mesto norí do policajnej tmy a nikde sa nedá nič zohnať. hlad aj úmavu som si však užíval, lebo veď koľkokrát za život hrá človek v Kathmandu? a ešte k tomu v tak podarený večer. a už radšej končím, lebo zase skĺznem ku pátosu. ďakujem, kamošky a kamoškovia. a na záver pripájam plejlist benefičného CDčka a plejlist koncertu v Kathmandu.

New Mornings / Nové Rána (CD, 2012) 1 Koľkokrát / 2 Pieseň kočovníkov / 3 Svetská sláva / 4 Muzika / 5 Nové životy starých domov / 6 Vlastnou vinou / 7 Strom / 8 Afterparty (Castet cover) / 9 Rock´n´roll stars / 10 Ghost / 11 No heart no song / 12 Punkové vojny / 13 Dušičky

28.4.2012 / De La Soul / Kathmandu / Nepál: 1 Farts, drugs & rock´n´roll / 2 Vlastnou vinou / 3 Stories & memories / 4 Koľkokrát / 5 What is life / 6 Málo úsmevov / 7 Dead flowers / 8 Afterparty / 9 Big monster / 10 Do you have the fire? / 11 Strom + 12 Rock´n´roll Eddie / 13 Ghost

a ešte fotky obalu a fotky z koncertu