štvrtok, 21. júna 2012

Ladakh a peklo


v poslednej fáze nášho putovania je každá autobusová cesta odyseou. neni tomu ináč ani na ceste do Ladakhu, budhistickej oblasti v štáte Jammu a Kašmír. zvykli sme si na nekomfort, šialených šoférov, časté zastávky aj rozdrbané cesty. viacmenej už si bez nich cestu ani nevieme predstaviť a užívame si to. teraz však pribudli vysokohorské sedlá, zosuvy pôdy a kosa. to už nie je práve sranda. keď vidíš pod sebou v rokline vraky kamiónov, na nálade to nepridá. a pri prechode nebezpečným sedlom Zozi La (3550m) ešte aj pršalo, čo je najlepší základ pre zošuch do pekla. do toho panikáriaci pasažieri a o príjemný pocit je postarané. dve defekty počas cesty nie sú nič špeciálne, všetko sa rieši operatívne na ceste. lížeme tzv. Line Of Control, čo je hranica deliaca Kašmír medzi Indiu a Pakistan, na severnom fronte kľud. obedujeme v tibetsko-moslimskej dedine Drass, (údajne) druhej nachladnejšej osade sveta (po sibírskom Ojmjakone). odmenou po dvojdňovej ceste a „ilegálnom“ nocovaní v autobuse je Ladakh, malý Tibet v Indii. tu a v Spiti sa dá vidieť to, čo v Tibete, ale bez čínskych zásahov v neporušenej tisícročnej tradícii. celá oblasť je vyše polroka odrezaná od sveta, zakonzervovaná vysokými masívmi hôr. život sa odohráva v širokých piesočných údoliach riek, hlavnou osou je Indus. tu viac ako inde ľudia po stáročia využívali to málo, čo im kruté podmienky poskytovali a vytvorili unikátnu kultúru, ktorú civilizácia a globálne zmeny počasia obhrýzajú a menia vo ultra krátkom čase.
základňu máme v hlavnom meste Leh, ktorý je kombináciou turistického úľa a starobylého mesta s krivými uličkami, obrovskou tržnicou, blatovými domami a stupami. prečesali sme desiatky sekáčov, vojenských aj iných, túlali sa nekonečnou pestrofarebnou tržnicou vrastajúcou do mesta a počúvali spevy z mešít, videli sme srandovný konský pólo zápas kvality našej horskej ligy a stopovali po údolí Indusu pri návšteve budhistických kláštorov s obrovskými psychedelickými sochami démonov a budhov.
navštívili sme dve ešte odľahlejšie oblasti v rámci samotného odľahlého Ladakhu: najväčšie Himalájske jazero Pangong (dlhé 130 km) s tyrkysovou brakickou vodou, zasadené do krásnej nehostinnej pustatiny, a rajskú záhradu uprostred púštneho údolia rieky Nubra. ku jazeru sme sa trmácali nezničiteľným Tata autobusom cez (údajne) druhé najvyššie zjazdné sedlo sveta Chang La (5360m) a cez údolie obrích himalájskych svišťov kvasiacich na skalách. v údolí Nubra sme sa zase dostali do pohoria Karakoram na náš najsevernejší bod Indie, do osady Panamik, porochnili v horúcich prameňoch a na ceste späť cez (údajne) najvyššie zjazdné sedlo sveta Khardung La (5602m) sme zažili horor za bieleho dňa. hory ukázali svoju krutú tvár. behom pár minút padli tri lavíny odpálené slnečnými lúčami. ostali sme uväznení vo výške 5500m s ďalšími lavínami a výškovou nemocou číhajúcimi za rohom. dve autá ostali pochované pod snehom. prvý krát v živote som videl silu ľudskej kooperácie, keď šoféri povyskakovali z áut a tým čo mali (doskami, plechmi, lopatkami, holými rukami) odhrabávali sneh a zachránili štyri ľudské životy (neviem ako dopadlo druhé auto, to lavína zobrala so sebou dolu, takže bilancia asi nebola taká dobrá). v autobuse sme klepali kosu, čakali na pomalý vojenský odhŕňač, rozdávali sa keksy a domáce pečivo. keď sme po piatich hodinách boli vyslobodení zo snehového zajatia a bezpečne dolu pod snehovou čiarou, došlo mi, ako blízko smrti sme vlastne stáli.
naša dôvera v himalájske priesmyky prudko klesla a to sme mali pred sebou ešte poslednú cestu z Lehu do Manali. všetko nakoniec prebehlo hladko a rýchlo, najmä vďaka super šoférovi, ktorý šiel rýchlo a miloval skratky (význam slova skratka medzi serpentínami vo vysokých horách je presne to, čo si vás mozog nechce pripustiť). paradoxne sme skysli za posledným sedlom tesne pred cieľom. tu totiž indickí turisti chodia šantiť na špinavý sneh a keď oni niekde idú, idú ich tisícky. takže niekoľkohodinová zápcha vo výške takmer 4000m? v Indii je možné všetko.
zliezli sme teda z hôr a už sa kúpeme iba vo vlastnom pote až do konca výletu. po ceste sme sa zastavili v umelo postavenom meste Chandigarh a navštívili Rock Garden - fantáziu jedného muža, ktorý labyrint betónových záhrad stvoril iba z odpadkov, a stále pokračuje. fascinujúce a inšpiratívne. páči sa mi aj fakt, že táto zbierka smetí je (údajne) po Taj Mahal najnavštevovanejšie indické miesto. ináč je Chandigarh veľmi neindický, trochu ako naše betónové mestá s tvrdým diktátom soc-architektúry.
konečne sme v Dillí, po troch nociach strávených v polospánku na indických cestách, kde je jedno akým deluxe autobusom idete, pretože pod vami je predsa len ten istý rozdrbaný indický tankodróm nazývaný cesta. zažívame význam slova indická horúčava na plné gule. teploty sa šplhajú ku 50°C. žijeme ako upíri v ružovej kutici 2x2m. nad hlavou rozheganý ventilátor frčí nonstop, iba čakáme kedy spadne a pokrája nás (už sa to niekedy stalo?). teplý je vzduch, teplá je voda, teplé je jedlo, spím v kaluži vlastného potu. vonku vychádzame iba po zotmení, no aj tak je to des. som vyznavačom nového náboženstva. obohoslužba vyzerá tak, že sa holý a mokrý (po osprchovaní v teplej vode samozrejme) postavím do izby a vzývam ventilátor k väčším výkonom. mama by bola konečne rada, sprchujem sa niekoľko krát do dňa.
ináč si užívame posledné dúšky krásneho indického chaosu, kopy exotického ovocia, lassi a štipľavej pouličnej stravy. som zvláštne rozpoltený. je mi smutno, že odtiaľto odchádzam a zároveň sa teším domov. uvidím ako sa moja dilema vyvinie po príchode do sterilnej Európy.

pozn.: veľa krát som musel použiť pri rôznych rekordoch slovo „údajne“, pretože dobre viem, že všelijakých „najvyšších zjazdných sediel“ je vo svete viac a tu v Indii si veľmi radi hocaký rekord prisvoja, aj keď pravda býva niekedy iná. pochopiť sa to dá jedina tak, keď prijmete premisu, že India je niečo ako svet sám o sebe. takisto údaje o nadmorskej výške netreba brať v Indii príliš vážne. ten kto videl tunajšie mapy, určite chápe prečo. myslím, že keby som rozdal škôlkárom papiere a mali by nakresliť nejakú mapu, mohli by to tu na miestnom trhu v pohode predávať ako legitímne kartografické diela.

sobota, 16. júna 2012

Himačaras Pradeš, Amritsarský bufet a Kašmír


            po dvojmesačnej nepálskej anabáze sme zase v Indii. pochopíme to hneď ako nám za hranicou udrú do nosa vôňosmrady a do očí pestrošpina. ští sa všade a kúpiš všetko. na úvod si dáme dvojdňovú kalváriu autobusom cez vriaci Uttar Pradesh, lízneme Uttaranchal v svätom Haridware (platí zlaté indické pravidlo, že čo je na Gange, to je sväté), pokračujeme cez štát bez identity Haryana, kde sa nám dosere bus a skysneme v prašnej diere, ktorej meno ani nechcem vedieť. ešteže máme so sebou plný bus Nepálcov plastopáličov, ktorí nám robia pekný kultúrny mostík medzi susedskými krajinami.
            sme v horskom štáte Himachal Pradesh. zo Shimly, implantovaného kríženca Anglicka a Smokovcov, ihneď mierime preč a niekoľkými busmi cestujeme ďalšie tri trasľavé dni po cestách, ktorých architektom treba dať nejakú cenu na festivale adrenalínových zážitkov. im ale iba cenu druhú, zlatá medaila totiž pôjde šoférom, ktorí to vedia okoreniť naozaj vražedne. a čím väčšia tma, tým rýchlejšie. ale konečne sme živí a celí v údolí Spiti. na vysokohorskú púštnu krajinu niet schopných opisov, je to jeden veľký geomorfologický sen, Tibet v bonsajovej verzii, tisícročné kláštory na rozprávkových skalách, vysmiati budhisti. v Kibberi, (údajne) najvyššie položenej dedine sveta, zažijeme adrenalín na ručnej lanovke, bizarnú oslavu narodenín po tibetsky s kakofonickou noise kapelou a prechádzky najkrajšími pustinami. očíme divoké zvieratká v zdanlivo mŕtvej krajine, užívame tibetskú kuchyňu a cítime sa tak dobre ako sa dá iba na konci sveta.
ďalší dlhší pobyt v Himačali sme prežili priamo v srdci čarasového kráľovstva v malej dedinke absolútne mimo turistických trás a realitu. na týždeň som vypol všetky systémy a nonstop čadil miestny čaras dlaňovej kvality číslo jeden, o ktorom si celý huličský svet iba šepká mýty. prvotriedna marihuana rástla úplne všade, žrali ju kravy, miestny vykášali ako burinu. čaras sa fajčil samozrejmo, stále a všade, ako si u nás dávaš pivo s kamošmi. trošku tejto kultúry voperovať namiesto našej tvrdej alkotradície by bolo nádherné, ale to je na dlhšie. celý pobyt prešiel ako v želé, sami sme sa stali želé a ja ešte okrem toho aj sidduman (siddu je miestna špecialita, ktorej som sa nemohol dožrať). ale všetko musí skončiť a my odchádzame z čarasovej Shangri-La naspäť do krutej reality.
nakukneme do Dharamshaly, resp. do McLeodGanj, kde sídli tibetská exilová vláda a vôbec celé je to tu prebudhované. motajú sa tu hľadajúci a možno nachádzajúci západniari, tiež plno indických turistov, trošku také tržnicové Bojnice v horách. neuveriteľnou náhodou sme bývali v dome, kde spával Dalajláma so suitou po úteku z Tibetu a tiež náhodne sme toho starého páprdu na druhý deň zočili. okrem toho fajná tibetská strava, čo je celkom oáza v mori indických štipľavín, po piatich mesiacoch v jednom ohni presračkovaný žalúdok ocení nepikantné momo, thukpu či tsampu.
ďalším bodom programu je sikhský štát Punjab (Pandžáb, čo znamená Päť riek). je tam dolu na rovine už riadne peklo, ale silne chceme vidieť Zlatý Chrám v Amritsare a pohraničný cirkus v Attari. Zlatý Chrám je teda bomba. najsvätejšie miesto sikhov sme však neocenili z aspektu náboženského, ale ako najväčšiu nocľaháreň a hlavne najväčší bufet sveta. tomu sa hovorí pohostinnosť, keď tam denne nezištne nakŕmia 60000 (nie je tam preklep, slovom šesťdesiat tisíc) pútnikov a dvoch bezbožných slovákov. na Zlatý Chrám sme hodili očko zdiaľky, aby sa nepovedalo, ale kuchyňu sme si boli teda obzrieť detailnejšie, najmä slávny stroj na čapáti (indické placky), čo chrlil deň-noc. vojenský cirkus na pakistansko-indických hraniciach sme odsúdili ako polodebilnú ukážku militantnosti a nacionalizmu, ale zdalo sa, že sme tento náhľad mali iba my a okrem nás si to tam všetci užívali na plné pecky, vojaci vykopávali nohami nad hlavy, nadšene sa behalo s vlajkami a dozorcovia regulovali diskotéku.
útek z pekelného hicu v Amritsare sme absolvovali vlakom, konečne po troch mesiacoch zase na batožinových pričniach, s možnosťou si čítať bez nadhadzovania na tankodrómových cestách. slávna indická železnica bohužiaľ končí v Jammu. no a tu sa odohráva apokalypsa. všade tma, piesočná búrka, ošťatá autobuska, všivavé ubytovanie v temnej oblude socíkovského strihu a akýsi divní ľudia, čo sa s tebou prestanú rozprávať v polovičke rozhovoru, ktorý sami začnú. scéna ako z cyberpunkového noir filmu. neostávame ani minútu, mizneme odtiaľ prvým nočným busom.
ráno nás víta Srinagar, letné hlavné mesto štátu Jammu & Kashmir. víta nás nechutnými ojebávačmi, astronomicky drahým ubytovaním a nedobrou aurou. nech sa idú bodnúť aj so svojimi slávnymi hausbótmi a jazerom, ani to kašmírske údolie sa mi nezdá také rajsky zelené. chytáme posledné dve miesta v autobuse na východ a je po Kašmíre. tak ako som sa sem tešil, tak som sklamaný (tak to už chodí, keď si neičo dopredu vyfarbíš). Srinagar si pozrieme aspoň z autobusu, vyzerá celkom ináč ako všetky indické mestá, má v sebe niečo stredoázijské, možno až balkánske, rozbúrané špinavé budovy a štvorcové mešity bez minaretov aké sú iba tu, ale všetko podčiarknuté akousi ponurosťou. konflikt, čo sa tu tiahne desaťročia stigmatizoval každý aspekt života. historický Kašmír je rozdelený medzi Indiu a Pakistan (dokonca aj Čína si ukrojila), pričom každá z krajín ho chce mať iba pre seba a do toho chcú Kašmírci samostatnosť. dočasný geopolitický pat. obrovské vojenské základne hyzdia celú krajinu, pomedzi ne sa hemžia džípy s indickými turistami a miestni obyvatelia dorábajú každodenný chlieb. už dlhší čas je tu pokoj, no večná otázka stále visí vo vzduchu. my máme namierené do východnej časti štátu, kde kockaté plechové mešity uvoľnia miesto budhistickým stupám a gompám (kláštrorom) a zelenookých bradatých kašmírcov v tunikách nahradia veselí budhisti s vysokohorským slnkom spálenými líčkami.

utorok, 12. júna 2012

goodbye Nepal


už sme síce mesiac naspäť v Indii a tá teda vie svojím mocným dopadom prekryť akékoľvek iné zážitky, ale malá rekapitulácia Nepálu nikdy nezaškodí.
veľkým trekovým destináciám sme sa zámerne vyhýbali a radšej sme si kráčali len tak medzi neznámymi dedinkami, kamošili sa s miestnymi, spávali s hydinou (tam som do spacáku chytil malé hryzavé potvorky), jedli výlučne domáci dhal bhaat na milión spôsobov a Himaláje pozorovali ako tapetu na obzore. jeden trek sme si ale predsa len vybrali a tip padol na turisticky nie až tak frekventovaný, drahý a náročný Langtang. najprv autobusy plné grcajúcich Nepálcov, potom už len pochod Himalájami, drevené Tamangské dediny, tibetské jedlo, rochnenie v horúcich prameňoch, všade budhistické stupy a vlajočky, vysokohorský čaras za babku a samozrejme milovaná dhal bhaatová diéta.
v samotnom údolí Langtangu sme stretali aj celkom mladých ľudí s nosičmi a sprievodcami, človek začne premýšľať nad kladmi a zápormi takejto turistky. vďaka vlastnej sprostosti a ignorancii („nás sa to predsa netýka“) sme okoštovali navýsosť nepríjemné príznaky výškovej nemoci, čo urýchlilo náš odchod z úžasnej krajiny na konci údolia Langtangu, zatiaľ najmagickejšie miesto aké som v Himalájach videl. pri výstupe ku posvätnému jazeru Gosainkund sme si preto už dali pozor a učebnicovo sme dosiahli 4380m, najvyššie miesto kam sme sa zatiaľ dostali po vlastných. zaujímavá bola posledná noc na malej chate u opitých Sherpov, s najhorším jedlom a najväčšou klendrou, ale to už je tá naša úchylka nepodporovať veľké turistické ubytovne, dodržovať sľuby a vždy sa sčuchnúť s divnými typmi.
civilizáciu sme si vychutnali v špinavom Kathmandu, dostalo sa mi cti zahrať tam koncert, vydať DIY CDčko a bližšie spoznať Sarinu a Oliviera z kapely Rai Ko Ris. pobyt v Kathmandu Valley sme zakončili grotesknou infiltráciou do spoplatneného historického mestečka Bhaktapur, kde sa zastavil čas a trochu sme ľutovali, že sme sem nešli skôr. takto nejako muselo vyzerať Kathmandu ešte pred tým ako ho spľundroval mor turizmu, kapitalizmu a znečistenia.
naše posledné kroky smerujú do neprebádaného západu krajiny. bohom aj Nepálskou vládou zabudnutá oblasť, kde sú dvojtýždňové štrajky normou a turista je čudnejší ako mimozemšťan. turistickí sprievodcovia o tejto oblasti mlčia, pospolitý ľud sa čuduje, čo tam chceme robiť. po všakovakých peripetiách nakoniec strávime týždeň na pomarančovej farme u Ferka Výrostka a sme atrakciou pre celú dedinu. stredomorská krajina akú sme ešte v Nepále nezažili, neuveriteľná pohostinnosť a pitoreskné postavičky korenia celý pobyt. dokonca si odučíme dve chaosné hodiny v miestnej škole, zakončené nepálsko-slovenskými tanečnými kreáciami. najväčším zážitkom je však kolosálna sračka, ktorá ma pribije na lôžko a som nútený využiť infúziu v miestnom zdravotnom stredisku v špinavej chatrči, avšak so starostlivosťou a úrovňou aká je aj na Slovensku nadštandardom.
je čas ísť zo zlatej klietky miestnej pohostinnosti a aj z Nepálu. no cesta do Indie sama o sebe sa stane plnotučnou cestovnou kapitolou a na vlastnej koži zažijeme, čo to je Nepali Bonda, čiže nepálsky generálny štrajk. prvé tri dni pochodujeme pešo, lebo nechodí vôbec nič, iba motorky. v jednej dedine stretneme nepálske turbodúchadlo - týpka, ktorý hulí jointy na jeden ťah a v nevetranej zatuchnutej kutici, kde spolu spíme, spotrebuje behom pár minút všetok zvyšný čaras, čo máme. cestu doklepneme na korbe nákladiaku za nekresťanské prachy a minibusom, ktorý nás všetkých vyhodí uprostred cesty. zase pešo cez demonštrujúce mesto a večernú planinu, aby nás nakoniec záhadný bus zobral do poloindického mesta Nepalgunj na hraniciach. goodbye Nepal.