pondelok, 12. novembra 2012

Return To Hell Tour /júl 2012/ (Tour-report)


po pol roku takmer absolútnej ázijskej absencie od gitary a muziky vôbec som sa do toho pustil zas. sám som bol zvedavý ako to bude pokračovať. najprv to vyzeralo na jeden koncert v júli, ale nakoniec sa do toho zamontovali nepálski čarodejníci, anglickí kamoši a všelikto iný a všetko dopadlo úplne ináč.

10.7.2012 Žilina / Bullwar / Moms On Meth (FR), Unattended Funeral, DxFxFx
sadám si pred obedom k počítaču a píše Fokáč, že im na večer vypadla jedna žilinská kapela, či si nechcem zahrať. bolo by to pekné mať prvý koncert po návrate domov práve v rodnom okrese. tak som to s nadšením odkýval a večer som zase naplno späť v bahennom podzemí nášho mesta. vítačky nemajú konca kraja, s každým sa stískam, pučím, ťapkám. pomôžeme vynášať obligátne pohovky z miestnosti menšej ako maringotka a pomaličky sa postavia aparáty a ostatné srandy. idem hrať prvý, tak to dlho nezdržujem a zahrám krátky set, presne v mojej novej obľúbenej tradícii: neoxidovať pred ľuďmi príliš dlho. samé známe ksichty, vlažnou vodou sa neobaríš, v kľude a teplúčku som si odvesloval svoje. Unattended Funeral som si moc nevychutnal, lebo som absolvoval tony rečí na bare, to je tak, keď je človek pol roka preč. UxFx budú vydávať kazetu, tak buďte v strehu, nech zachytíte bahnotok z prvej limitovanej várky. Moms On Meth som vôbec nepoznal, ale za názov majú tisíc bodov a za demo, čo dali na stiahnutie, hádam aj tisíctristopäťsto. prvotriedny HC/punk nakopnutý do gulí vrešťavým rýchlopalom. nejakí ľudia sú tam z Lost Boys, takže prepojenie na Žilinu a dobrú muziku by malo byť pochopiteľné. štyria mládenci za klasickou zostavou nástrojov a jedna brýlatá dievčinka s mikrofónom. všetko si vyhulili na jedenásť z desiatich, takže škrekot trocha zanikal, ale to mal byť asi zámer. a keď to spustili, tak neostala jediná noha pokojná. divočina v podzemnej horskej chate od začiatku do konca. ľudia lietajú ako handry vo vetre, steny pukajú a Moms On Meth to sypú vo veľkom štýle kamenného krupobitia. nemohol som si predstaviť lepší koncert po návrate.

11.7.2012 Brezno / Bombura / Dorota Nvotová, DxFxFx
hneď na druhý deň extrém. z hnilého HC/punkového podhubia do svetla sál na povrch zemský. každý sa ma vypytoval, ako som to zariadil, že hrám s Dorotou Nvotovou. ono je to veľmi prozaické. napísal som jej a ona odpísala, že nech dojdem kam chcem. tak sme to potom trochu upresnili a vyšli z toho tri spoločné koncerty na jej šnúre s nepálskymi muzikantami. čo si budeme hovoriť, tí nepálci boli pre mňa veľkým dôvodom prečo som chcel tie koncerty hrať, samozrejme okrem toho, že mám rád muziku, ktorú robí. všetko sa  podarilo a už sedíme vonku pred Bomburou (konečne sa dozviem odkiaľ pochádza názov klubu). vnútri sa zvučia nepálski mastiči a ľudia sa pomaly trúsia, väčšinou staršie ročníky, rozhodne je to iná klientela, na akú som zvyknutý na svojich koncertoch. ale mihne sa aj dáky známy ksicht. tvárim sa polo/profesionálne a idem na to. napĺňam úlohu predskokana, užívam si slávu, hahaha, dobre to dopadlo nakoniec, žiadne fiasko sa nekonalo a zožrali aj s navijakom. potom už len užívam pivká na bare a sledujem kapelu. hrajú celý nový album presne v tom poradí ako na CD. ešte som ho nepočul, ale znie to fajne. síce tak rockovo, ale texty (tie slovenské) znejú oukej. plus k tomu za nástrojmi nepálci vysmiati ako lečo, baví ma to celý čas kukať. po koncerte nasleduje obletovanie nepálcov a Doroty fanúšikmi, my kecáme s jej manželom Johnnym vonku, maximálne fajný chalan. ešte zachytím, že v backstagi sa spustí horehronský folklórny rámus, bohužiaľ s mojou gitarou Kvidou. výsledky vidím až na druhý deň. chýba niekoľko strún a celá ja zaprasená od krvi. čvarga horehronská...

12.7.2012 Banská Bystrica / Klub 77 / Dorota Nvotová, Mad Faces, DxFxFx
celý deň sa váľam v posteli a nič moc sa nedeje. až večer zistím, že mi treba dokúpiť struny po včerajšej horehronskej gitarovej masakre. všetky obchody sú už však zatvorené, no pre mňa sa jeden otvorí ako zázračný sezam, za čo ďakujem ujovi predavačovi a hlavne Pištovi z Klubu 77. niekedy ma tak napadá, že čo by som ja robil bez všetkých tých ľudí, čo nenápadne pomáhajú, trošku tu, trošku tam. veru bez vzájomnej pomoci by asi nikto ďaleko nezašiel. pri vstupe do klubu žiaria Miťa s Adamom ako dve koaly, nepálci skúšajú zvuky, ľudia sa zbierajú. keď idem na paškal, už je celkom plná krčma. zo sály je tam prepojenie cez telku, tak im zakývam do kamery a čuduj sa svete, už sa aj nahrnú dnu. dnes mám extra krátky set. ale kto kedy vydal normu, že koľko presne má trvať koncert? idem sa vyvetrať a dobre som urobil, lebo rocková kapela Mad Faces so strašným spevom mi ani na diaľku nelahodí. potom skočíme do Skackavej na vínko a takto sa zabávame. na chvíľku kuknem aj Dorotu s kapelou, ale dva dni po sebe ma to nebere. klub je však plný, napapaný a spokojný. posedávame vonku na dlažbe, neskôr sa presunieme do Tirishu, kde mám nie príliš interesantný rozhovor s opitým majiteľom. je sranda, že nie každý sa z Ázie vráti nabitý dobrou energiou, a vyjadrovanie sa o tamojších ľuďoch ako o lenivých cigáňoch hovorí za všetko. ale celkovo po mojom návrate iba otváram hubu, čoho všetkého sú tu ľudia schopní a kam sa posunulo myslenie a nastavenie slovenskej spoločnosti. a vôbec sa mi to nepáči. aj preto mám omnoho väčšie problémy s psychickou aklimatizáciou tu ako som mal v Indii.

13.7.2012 Trenčín / Boogie bar / DxFxFx
cestou do Trenčína počúvam nový album Doroty Nvotovej a pri pár piesňach si aj poplačem. čiastočne je to alkoholom rozvrátenou psychikou a zčasti tým, že presne trafila moje pocity. celkovo sa ma tento jej tretí album dotýka v osobnej rovine asi najviac a síce je to pop-rock s gitarovými onaniami z Nepálu, pod kožou tomu tepe srdce s jasnými textami a silnými melódiami a nemôžem to prestať počúvať. vlastne v júli to nečakane jasne vyhralo v počúvanosti na mojom osobnom rádiu. dolu do Booogie baru vedú schody ako klávesy. ponosím veci a idem k Čimovi nahor na klasický čípoš guláš. mám tú česť tu spať, keďže kvôli novému potomkovi už si sem divoké kapely nepúšťa. a ja už tiež nie som divoký ako kedysi. to ešte blahodárne pôsobí Ázia. mám o nej dnes mať nejaký pokec s fotkami, ale nemáme jeden káblik, takže to asi nebude technicky možné. na bare Urpiner, takže radosť. zdá sa mi troška menej ľudí ako minule, ale predsa len je leto, festivaly, záhradky, kto by sa dobrovoľne zatváral v pivnici a počúval falošné revy. zas ale prišli snáď všetci podstatní srandisti a postavičky. aj preto je na koncerte super nálada a niektoré momenty mi silne ostanú v hlave. napríklad premiéra detského antifašistického songu Kazisveti. po koncerte pokoncertné kecačky a kvákačky. hostia sa pomaly vytrácajú a bar zavierame síce nadránom, ale omnoho skôr ako naposledy.

16.7.2012 Praha / Café Na Půl Cesty / DxFxFx & The Last Laugh, Matúš Majerník & Jan Kodad
počas mojich dní v Anglicku som sa zoznámil s pár ľuďmi, ktorí mi veľmi mocne prirástli k srdcu. cez leto sa zopár z nich prihrnulo na starý kontinent ochutnávať české pivo a festivaly. preto som neváhal a na poslednú chvíľu dohodol koncert v bezproblémovom a pohodovom Café Na Půl Cesty, nech ich všetkých stretnem na jednom mieste. najprv dorazil Martin, chodiaca encyklopédia muziky, s taškou plnou vinylov a plastovým pivom. po troche komplikácií dorazil aj druhý hobit Mig, ešte poriadne zošrotovaný po Mighty Sounds, ale  naštartovaný na demoláciu ako latino-buldozér. šak pochádza z Hondurasu, takže všetko je jasné. ako prví hrajú Matúš a Honza, delta blues, gitara a opasok plný harmoník. Matúš si ešte aj sám vyrába gitary z cigarboxov, rešpekt. muzika, čo hrali bola taká furt dokola, ale o tom by asi blues malo byť a viac do tohto štýlu nevidím. ako päsť na oko potom pôsobí uragán Mig, ktorý vystupuje pod menom The Last Laugh. dnes nehral svoje piesne na gitare, ale ma doprevádzal na harmonike, kazoo a dával aj beatbox. moje pesničky tak dostali explozívny kabát a nekontrolovateľný smer. Mig sa zmietal, trúbil, papuľoval rytmy, hecuval a peprnil sa celý čas ako najedovaný baklažán, myslel som si, že každú chvíľu vybuchne. fajný chaos sme narobili. priateľkovia sa nazbierali tak akurát, zase trošku stretnutie slovákov. pozbieral som bordel a šlo sa do mesta. z hostela sme vytiahli moju osobnú tetérku Natashu, veď by to bola hanba, keby došla z UK a ani by sme sa nevideli. v Kotve sme kvákali do noci a Martin vyhral všetky hry o muzike. paneurópske stretnutie vyšlo na jedničku. ale nabudúce už autom do Prahy nepôjdem, rozhodne nie do mesta, to je čistá zúfalosť.

20.7.2012 Piešťany / Lodenica / Pankáči Deťom / TV Smith, DxFxFx, ...
hneď na úvod poviem, čo si myslím o tomto festivale, aby sme mali čistý stôl. mám rád myšlienku zbierať pomocou festivalu peniažky pre deti. mám rád, keď kapely zahrajú za cesťák. avšak silno pochybujem, že všetky tie „veľké“ kapely hrajú iba pre dobrý pocit, čím vlastne odporujú myšlienke festivalu. a je to podľa mňa aj zbytočne veľký festival, čo sa nakoniec asi aj vypomstilo Siginovi čoby organizátorovi. ok, nechajme to tak. nemení to nič na fakte, že na festivale vládne príjemná atmosféra, málo ľudí, veľa pálenky. nakoniec som to dohodol tak, že budem hrať v klube Lodenica pred areálom, aby mohli pozrieť aj ľudia, čo nemajú vstupenky. do večera sa teda potulujem po areále, viacmenej celý čas trávime pri stole na križovatke chodníkov a kecáme so starými známymi. moc ma punkové kapely neberú, vlastne čakám iba na vystúpenie TV Smitha, ktorý ma ako vždy nesklamal. už keď som ho pred asi desiatimi rokmi videl prvý krát, zanechal vo mne hlbokú brázdu a takisto aj viac krát medzitým a takisto aj dnes, bomba týpek, v jeho rokoch vymetať pódiá, to by som teda chcel. v čase keď mám ísť hrať ja je však Lodenica plná filmov a nechcem rušiť premietanie. tak si rozložím bedňu vonku pod stenou na terase a spustím tam. už som celkom nalomený z tej domácej pálenky, čo na mňa každý tasil, tak je vystúpenie živé a krivé. ale hromada ľudí pri stoloch sa zabáva divoko a do dna. po mne ešte ide týpek, čo hrá prebraté veci, ale je to pán muzikant. začína pršať, taká menšia punková apokalypsa, najvyšší čas odísť a prelustrovať tajné chodby jednej Chynoranskej fabriky. nakoniec som rád, že som to prežil s celými rebrami.

21.7.2012 Žiar nad Hronom / Motorest Dubník / Graf Orlock(US), The Public, Massmord, Beton, Idiots Parade, Systemic Damage, Mindfuck, Barney Gumble, Drén, RBNSK
cez deň sme predviedli paródiu na lešenársku tématiku a potom hybaj na Dubník, spomínať na Vegafest a oslavovať Rišove narodeniny. pod prístreškom sa v jemnom mrholení tmolia samí známi, guláše sa varia stereo, jeden lepší ako druhý, Muco aj Pikino sa vytiahli, poháre, brčká a fľaše kolujú, všetci vysmiati. podtitul akcie je „Night of hard drinking“ a všetci sa snažia. ja som plachý a neplánujem sa zaradiť. ale pivko si neodpustím. hneď prví neplánovaní hudobní gratulanti ma dostali. dvaja hipíci a (asi/určite) ich decko, lesný folk, niečo krásne, úprimné, odzbrojujúce vo svojej čistote. prisámbohu som sa premáhal, aby som sa nerozreval, také mi to prišlo dojemné. ale potom už je čas na ostré ťahy trsátkom, nihilistický folk Rúbanisko. prvý koncert takmer po roku. no zas tí lenivci nedošli a musel som to hrať za nich všetko sám. ale už som vybavený bustrami, nikomu nedávam šancu. a je tu parádny zvukár, čo sa nebojí hluku, naopak si to užíva, radosť robiť bordel. po mne idú kapely ako na bežiacom páse a okrem Massmord, ktorých som debilne bohapusto prekecal, vidím všetko. prvých si vychutnám južanov Barney Gumble, po rozpade The Flame Still Burns držia vlajku HC/punku poriadne vysoko a týmto koncertom iba potvrdili svoju pozíciu, prdel nakopávajúce strely, riadne zbesilé, ale melódie stále hlboko zaryté v hlave. ale na futbalové fandenie ma nedostanete, hehehe. blavácki vikingovia a vikingka Beton zadeľujú krutú lekciu crustu, mňa to zase až tak neberie, ale čo sa týka hlukovej steny, tak to áno. po nich halyvúdsky grindík Graf Orlock zo Štátov. nadoraz, namax, natotal. výživná šou na vysokých otáčkach. potom kombo dvoch oporných stĺpov slovesnkého hardkoru Idiots Parade a The Public. obe kapely na svetovej úrovni, tu sa neni o čom baviť. pomyselnú trofej u mňa ukoristili fastkore komando IxPx. škrekoty do nás natlačili až mi to liezlo riťou. sem-tam sa objavil nejaký hosť v podobe oblúd Riša (Sangre de Cristo) alebo Kristiána (každá druhá krast kapela z BB). a tiež plíživá nostalgia z blízkeho konca kapely urobila svoje. Systemic Damage sú ďalšia kapela v rade Vranovských besov. mňa to až tak nechytilo, ale všetci chrochtali blahom. nabudúce musm venovať lepšiu pozornosť. zato posledná kapela ma roztrhala na camprkúsky. Mindfuck. väzbenie gitary, Tomáš sa dzivo rozbehne do ľudí, skok, jeb, a už sa to sype jak tridsať vagónov repy z mosta SNP dolu na zamrznutý Dunaj. asi najlepší grindcore v širokom okolí. medzi pesničkami iba krátke pauzy plné noisu z gitary a hneď ďalšia fackanica. takto sa má hrať, v trojici a prebúrať to až do pivnice. po 15 minútach koniec. už som mal raz tú česť a sánku som dvíhal podobne ako dnes. večer sa trochu predĺžil a úplne na záver nám nadránom akademicky zavrčal a zašumel Drén. noise, taký celkom jemný, čo ja si pamätám, ale bolo to už nadránom a zmysly ma pomaly opúšťali smerom do stanu. ráno pozorovanie opitkov na čele s Lukášom, kúpanie v kaluži (neprekonateľná šípka pána s trenkami Black Flag a následná krv bola celkom pekné spestrenie nedeľného dňa) a odchod s mudrujúcim vreckom zemiakov do Bystrice. a keďže mi nestačilo, dal som sa milerád nahovoriť ešte na večernú akciu v Čadci. Vedro ma zobral autom, takže vínko pred klubom a potom Rats Get Fat (krv je dnes nejaká populárna, šou/muzika za jedničku s hviezdičkou), Masakari (americkí králi večera) a Alpinist (taký alpský priemer). distroman múdry ako štyria mi predal ich spoločný split, aj keď som chcel iba Masakari, taký bol chytrý, že mi nedal šancu. cestou domov stagediving v aute a iné milé vylomeninky. a konečne spať.

26.7.2012 Žilina / Smerr / Dorota Nvotová, DxFxFx
tretí a posledný koncert s Dorotou je naplánovaný na rodnú Žilinu v obludnom Smerr Pube. čo už. prídeme tam, nepálci sú už nastúpení na terase. po meste ani jeden plagát, v klube nikto a nevyzerá to na preľudnený večer. ja som ľudí pozýval, ale Smerr sa na to asi vyprdol. leto, uhorky, Slovensko... kecáme s Nepálcami, basák sa rozplýva, že keď sa opije, cíti sa ako naspäť doma, ja som podobné cítil, keď som bol v Nepále, takže niečo podprahové tam musí byť. celkovo sa im u nás páči, ba sú až nadšení. nakoniec sa ľudia natrúsia ako lupiny na pleco, takže nehrám až pre tak prázdny sál ako sa zdá. ani sa mi moc nechcelo pozerať koncert, ale predsa len, dnes ich vidím posledný krát, tak som si to kukol a chlapci sa odviazali, najviac gitarista, ktorý hral jedno nepretržité dlhé hodinové (dlhé predlhé) sólo. ale čo, im to človek odpustí. až sme autobus zmeškali. ešteže máme kamošov na drahých autách, ktorí nemajú čo robiť po nociach ako nás voziť do zabudnutých dedín. narýchlo ázijská rozlúčka a už sme doma. chytro spať, zajtra začína výlet za krastovou kultúrou.

28.7.2012 Hradec Králové / Hangár 184 / PlayFastOrDont Fest
poledný koncert júlového roztrateného turné je na velehlasnom festivale Play Fast Or Don´t. ani neviem ako sa mi to podarilo, jednoducho som im napísal a oni kývli, zlatí hošani. ja som rád, že si kuknem konečne festival a čosi aj zahrám. pôvodne som mal rúbať s Rúbaniskom, ake nakoniec som sa rozhodol, že nie, lebo je to príliš nihilistické pre také krásne letné dni, predsa len som romantik. osádka Krišpína je nadupaná a veselá. ja, Zuza, Dano, Marián a Mirči. napchatí sme v autíčku ako safalátky, ale srandy kopec. punkové cestovanie okorenené milými policajtami v Rožnove, ktorý mi pripomenuli, že keď večer pijem striky, ráno ešte môžem nafúkať, pritom som tam mal plné auto sXe šoférov (takmer). cestu dorazí Dano a keďže všetci sme boli dispilinovaní a nerozmaznaní (resp. vodca nedovolil), moc sme sa nezdržovali a dorazili v rozumnom čase. po starých cestách, mimo diaľnic, kade-tade, no sranda. hneď sa vítame s Martinom z Anglicka, staviame stany a obdivujeme areál. staré letecké hangáre sú najlepšie miesto na krastový festival. v jednom hangári sú iba staré vojenské postele, vyzerá to ako lazaret z druhej svetovej, tam spia kapely. podľa mňa už len kvôli tomuto všetci túžia hrať na PlayFaste. v druhom je pódium s prístavkom na stagediving, paráda. povedal som si, že si pozriem každú kapelu a vypijem menej piva. takže takto to išlo: hneď skraja sa začalo lesnou zlobou z Kysúc. Vocatio Interna. je to super, ale viac by to mangľovalo, keby hrali v noci... Tomorrows Hell kukám zvonku z umne umiestnených krytých stanov. človek môže popíjať pivko v chládku a pritom počúvať a aj dovidieť na kapelu, pokiaľ nechce stáť priamo v epicentre. český crust ma až tak zase nebavil, ale rozhodne na úrovni zahraté. bielorusi s jednoduchým  názvom Partiya drhli taký kolovrat metal punk, čo ja viem, keby to bola kapela zo Slovenska, tak by ju nepočúval nikto, iba roľníci. a od momentu keď nastúpili frantíci Whoresnation, to začalo byť zaujímavé. fastcore, powerviolence, hrubozrnný mlynček s frenetickým spevákom, kurvanárod to tam konečne otvorili vo veľkom štýle. rýchlo začali, ešte rýchlejšie skončili. toto sa mi na PlayFaste strašne páči. väčšinou totiž na punkových festoch/koncertoch hrajú kapely dosť dlho a je to nuda. furt sú problémy s časovým sklzom. tu je to presne naopak. kapely končia dlho pred limitom a času je furt dosť. a nečakane prišiel aj vrchol môjho dňa. zas powerviolence. Pizza Hi-Five. dvaja dementi s dlhými vlasmi a čiapkami. medzi pesničkami furt mleli debiliny, o hulení väčšinou. a potom chvíľkami zahrali zopár-sekundový song a zase sa tam všetci rehotali. ja som sa teda zabavil nehorázne. a čím viac hulili, tým rýchlejšie hrali. ja by som v takom stave asi hral nejaké psychedelické bačoriny, oni mastili prvotriedny p/v až sa mi hlava točila a hneď som šiel na brčko. Powercup bolo niečo podobné. duo, rýchlostne a hudobne to bolo možno aj kvalitnejšie, ale u mňa aj tak vyhrali Pizzári. Tools Of The Trade z Malajzie tam podkúrili pod kotlom, ale už som to tak nesledoval poriadne. takisto Sakatat z Turecka iba od stola. neprilákali ma ničím špeciálnym. švédski Livstid zahrali konečne očakávaný krast, ale nič čo by ma položilo. od známych poliakov Suffering Mind som tiež čakal viac, podľa mňa kapely tohto strihu v pohode a s prehľadom do vačku schovajú napríklad Idiots Parade. taktiež Afternoon Gentleman už som nedával, vlastne piatok bol celý v znamení grindcore a celkovo rýchlejšie veci. no, po polnoci sa objavili ruskí metal punk krasteri Fatum a to ma teda vôbec nebavilo. ja mám rád primitívnu muziku, ale čo je moc, to je moc, hahaha. až posledná kapela večera Vestiges z USA ma chytila za gule, predtým som o nich nepočul, ale celý čas som to žral aj s navijakom, temný HC, ani ten metal mi tam nevadil, super na dobrú noc. medzitým ako som kukal kapely sa dalo celý deň dačo ochutnávať, či už vynikajúce žrádlo alebo pivné špeciály z malých pivovarov, najlepší nápad na svete. mne tam tie pivá chutili úplne všetky, nechápal som moc tých, čo sa sťažujú. to chcete piť hnusné euro-Gambrinus-Bažant-grc-pivo na festivaloch? a z jedál môj jasný favorit Restaurant u Pana Septika a ich kapustové vegan halušky, na posranie. druhý deň začínam hudobný program ja práve v tomto vojenskom stane. ľudí sa nahrnulo teda riadne dosť a celkovo to vyšlo perfektne, dobrá atmosféra, ani som sa toľko nemýlil, pohodička, vínko, slniečko. ale najlepšie bolo, keď drsní kratseri chodili za mnou po koncerte a chválili, že to bolo super. hehe, a že vraj s folkom múr neprerazíš. tak som sa zoznámil aj so švédskym krasterom/cestovateľom Sebastianom, s ktorým sme si tak padli do oka, že ďalšie minitour absolvoval so mnou. ale o tom až v ďalšom tour-reporte. ako v piatok aj v sobotu som si chcel užiť/pozrieť všetky kapely a tu je stručná správa. Dokuga z Portugalska, to som skoro celé prekecal, takže neposlúžim. Matka Teresa, nebolo to zlé, ale trošku mi to prišlo ťažkopádne, kto sa má vyznať v týchto chytrochytrochytro punkoch? Boiling Point sú kamoši, preto som nekritický a mám ich rád od prvého koncertu, čo som ich videl ešte na troch metroch štvorcových v Žiline. hneď som si zakúpil ich prvé demo a odvtedy sa držia a tento rok to dotiahli aj na Fluff aj sem, pekná bilancia a prajem im. najmä preto, že svoj HC/thrash/punk starého strihu robia dobre, texty sú originálne a sú to srandisti. a tvrdím, že mix ožranov a sXe v kapele je to najlepšie na svete. dali svoj klasický set, len som nechápal Fokáčove bubenícke surfové vsuvky medzi pesničkami, občas sa to trochu miešalo s Kubovými príhovormi. príhovory sú tiež niečo, na čo sa akosi už zabudlo (ok, nerátam korektné vegan HC), väčšinou kapely kolovrátkovo odohrajú. a rozdávanie textov? haha, praveké zvyky, čo? podľa reakcií sa BxPx páčili nielen mne. Hell Division, španielske krast mlynček rádio do ucha pri pití piva pod prístreškom. Entrails Massacre mi ušlo, asi som sa bol prejsť alebo najesť, nepamätám si už. bolo tam dosť kapiel, tak nejaká mi mohla aj ujsť. Krush bol podľa tričiek celkom veľká kapela, ja som o nich nevedel moc. a šak hrali na úrovni, ale že by som sa z toho posral, to asi nie. toto je podľa mňa typ kapely, ktorej meno ju predchádza a občas to býva aj nadhodnocované. Backslider ma bavili hodne, rýchly náter. mám rád kapely, keď sa hudobníci správajú k nástrojom akoby to boli nástroje skazy. nie že by sa nimi zrovna mlátili, ale proste vidíš, že ten akord je chytený úplne zverským zovretím. o bubeníkoch sa nejdem vyjadrovať, tam je to úplne jasné. a tramtadadá, prichádza môj osobný vrchol celého festivalu. traja maličký španieli Sudor. Martin mi ich odporúčal a do môjho vkusu sa trafil totálne presne. satanská biblia hispánskeho HC/punku, melodické, rýchle, uvrieskané, občas noha z plynu dolu, ale furt je to buldozérová paľba. a samozrejme španielčina. samozrejme! ihneď po koncerte štartujem za spevákom, čo vyzerá ako Olga z Toydolls a skupujem všetko, čo majú na asfaltoch. (pozn.: keď to doma neskôr počúvam, tak nechápem, ako sa im podarilo nahrať také skvelé nahrávky, ono to je asi všetko naživo a nič extra zvuk, ale má to také guliská ako najväčšia príšera vo vesmíre, u mňa kapela roka. Martin, thank you for Sudor.) Gride sa mi trochu stratili, asi som heretik, keď poviem, že ma to teda vôbce nezobralo,  klube to musí byť niečo iné. ale privolali takú búrku, že si zaslúžia miesto v chráme skazy. Turbokrieg som pozeral iba preto, lebo všade naokolo lialo ako z krhly. akási hviezdna kapela či čo. podľa mňa skôr zbytočná alebo iba nemali deň. Rattus hrajú v tradícii špinavého fínskeho punku, vlastne to boli vedúci. keby som to mal napočúvané, asi by ma to bavilo viac. ale toto je asi klasický problém všetkých kapiel, čo hrajú dlhé roky. pre starých fanúšikov je to spojenie jasné a nový častokrát vidia už iba torzá. nevravím, že toto bol ukážkový príklad, iba to neviem posúdiť. na Massgrav som sa celkom pobavil. powercrust s nadhľadom. meno majú krastové naschvál a hrajú ultra rýchly krust mixnutý p/v, aby nasrali na všetky klasické pomalé kratsové kapely. to je ich misia. pekný koncept a super kapela. ako pointa celého vtipu išli po nich Lautsturmer, aby chránili meno klasiše krastu, ale celé to tak posrali, že by neuhájili ani len svoje škandinávske latríny. kolovrátok, to je jasné. ale mýlili sa furt, rozchádzali v tukatukatuka, cítil som sa ako na prvom koncerte opitých pankáčov z Hornej Dolnej, takže som sa nútene zabavil dnu, lebo vonku furt lialo. a potom prišiel druhý vrchol festivalu, Geriatric Unit z UK. starí frajeri, pozbieranci, veteráni, všelijako by sa im dalo nadávať. a keď spustili, každému zavreli hubu a všetko sa to hrnulo dopredu a krepčilo. mohli by napísať učebnicu HC/punku, keby chceli. ale oni nechcú a okrem toho, je to pekná blbosť. vtipné príhovory o starých pankáčoch, všetko ale má pointu, fakt plnohodnotný koncert. a tiež neopchendovali príliš dlho, prišli, zadelili, odišli. perfektné. potom sme sa akosi zmátožili, že ideme domov, lebo stany mokré a ďalšiemu švédskemu krastu už som nechcel dať šancu, haha. na niektorých plagátoch neboli posledné dve kapely, tak sme sa akosi pozbierali a vypadli domov. je to škoda, lebo Toner Low vraj zadelili hutný koláč a ja mám slimačiu muziku rád. nevadí, užili sme si srandy v aute, naprataní, postláčaní a popučení na sebe spolu s mokrými stanmi a vecami v každej voľnej škárke. punková výprava za powerviolence kapelami bola korunovaná úspechom. a Play Fast Or Don´t je môj nový obľúbený festival. kto chce zažiť perfektnú rodinnú atmosféru, neokukané kapely, najlepšie žrádlo a pivo, tak neni o čom. a na margo zvuku, mne sa to zdalo moc moc v pohode, na to že sa hrá v hangári, je to úplne super. a kde inde máte pogujúceho a hroziaceho zvukára? aj to hovorí o všetkom. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára