utorok, 11. februára 2014

šupa platne (nr.1)

po dlhom čase sa vraciam k tomu, prečo som tento blog začal; k písaniu o muzike - najmä o tej obľúbenej...

Jealous Cowards - s/t
(Ductapes, 2012)

už názov môže napovedať, že nepôjde o nič extra pozitívne. veď čo dobrého môžu hrať žiarliví zbabelci? a vskutku, od prvej noty je to dáke divné. pomalý rozjazd a v duchu intra sa nesie aj všetko ostatné. rýchlosť síce narastie, ale neandertálske kompozície ostanú. od švédskej kapely by človek čakal lepšiu zvukovú kvalitu, no po pár vypočutiach zisťujem, že oni tomu primitívnemu punku prispôsobili aj zvukové spracovanie a je to nazvučené dokonale. všetko vyznieva ešte špinavšie a degenerátskejšie. počul som ten vinyl nespočetne krát, jednoduchosť J.C. ma podvedome priťahuje. bumčvachové bicie, gitara taká tá polobustrovaná, spev je tiež polonakričaný, krása. hit sezóny: "Serbian Dream" s textom "heil burek, heil pivo". na obale s punkovou grafikou týpek žere druhému z otvorenej hlavy, perfektné. vinyl som našiel v second-hand sekcii Rekomanda v Prahe, oplatí sa hrabať.

Superapes - Animal Songs 
(Thriller, Malarie, Phobia, 2006)

ja viem, že tento vinyl už má nejaký ten rôčik, ale cesty muziky sú nevyspytateľné a preto sa ku mne dostal iba nedávno. s tou mojou zásadou nekupovania vinylov cez internet sa ani niet čomu čudovať. do nosa mi frnkajú iba vinyly, s ktorými sa naozaj "stretnem". tento som si odniesol z Blackpittu v Žiline, lebo tam na mňa furt kukal tým divným okom na obale (alebo je to meňavka?). niekedy menej a niekedy viac zbesilý hardcore/punk a mužsko-ženský spev, kombinácia, ktorá robí divy. aj v tomto prípade. zas ale nie je to žiadny prasopal ako by si mohol čakať od členov The Public v zostave. spomeň si na duch The Flame Still Burns alebo Attitude v tvrdších pasážach. celkovo pri počúvaní si silno spomínam na tie časy začiatku tisícročia, kedy sa zdalo, že o niečo ide. ono je to podobné aj teraz, len sme už starší a skúsenejší. Superopice ma vrátili v čase a vyvolali tých správnych bojovných duchov.

Die Last - Marzenia Zdesperowanych Romatyków 
(No Pasaran, 83records, 2011)

toto by som mohol popísaťslovami poľský Leatherface, a bolo by vymaľované. ale všetko je ináč. ten poľský Leatherface ma napadol, keď som to počul prvý krát v lete 2013 a keďže som sa do Die Last zamiloval od prvého tónu, tak som odvtedy platňu počul nespočetne krát. s každým ďalším počuvom zisťujem, že síce sa to neuveriteľne ponáša na (pre mňa) kultovú anglickú kapelu, ale má to hodne svojho a všetko je naozaj ináč. zvonivé gitary, špecifické vybrnkávačky, to všetko ide v najlepšej tradícii Stubbsa a Hammonda. hlas sa síce v istom zmysle podobá na nezameniteľný chrapľák, ale je predsa len vyššie položený a hlavne spev je v poľštine a so skvelými textami! celé to má skvelú smutnú náladu a osobitosť. takže to vôbec nie je vykrádačka, ale perfektná parafráza v štýle melancholického punkrocku, ktorý tak milujem. vymenil som to v Poľsku na jednom festivale, na obale kresba mŕtveho týpka, depresívne názvy skladieb a keď som sa pýtal, čo to je, dostal som odpoveď "jakyž fajny emorock", keby som bol vtedy vedel aké je to skvelé, beriem hneď aj do distra.

Brink Of Despair - Rooted In Dust 
(SM Musik, Subcult, Truemmer Pogo, Rinderherz, 2012)

robím si raňajky a vidím prichádzať apokalypsu. idem na záchod a vidím prichádzať apokalypsu. vetrám a vidím prichádzať apokalypsu. pomaly headbangujem po byte v rytme apokalypsy... to je dôsledok počúvania pomalého epického crustu od Brink Of Despair. vlčí spev, valivé bicie, dunivé gitary, beznádejná atmosféra ubíjajúcich tónov, občas príde zrýchlenie do tuka-tukara a všetci vieme, že disbeat je tranz, punková meditácia, špinavý zen. okrem apokalypsy si ešte vždy pri tejto platni spomeniem na kamarátstva z Lipska. prvý človek je moja Lipská spojka Frank z Midnight Crisis, vinyl mi dal bubeník z oboch kapiel a ručal tam aj ich spevák Janne, a vydával im to Stahni (ďalší super človek z Lipska). srandovný fín Janne k tejto čiernej nádhere robil aj obal, mohutná sieťotlač na veľkom kartóne, klobúk dolu. texty sú nelichotivé básne záhuby. ono, keď tu boli s Midnight Crisis na turné, zažil som keď sa šli v noci akoby námesační túlaťpo záhrade a poliach, za veselou tvárou mali nevyspytateľné vnútro, neskrotnú tmu. s takýmito predispozíciami nemôže vzniknúť nič iné ako Rooted In Dust. (PS: raz musím napísať aj o Midnight Crisis, na to sa chystám odkedy som počul ich kazetu a videl ich koncerty)

Leechfeast - Hideous Illusions 
(Shitpiece, 2012)

no a dnes to uzavrieme najhorším bahnom, slovinskou špinou špinavou nakazenou mrchavou slizkou odpornou hladomornou. počnúc názvom kapely, cez titul platne, názvy songov a texty až po grafické stvárnenie obalu, všetko je vyvedené v šablóne škaredosti a nechutnosti. ešte aj tie beznádejné texty sú písané najškaredším tečúcim písmom aké si viete predstaviť, vlastne som sa do toho začítal až na tretí krát, nemal som ani chuť to lúštiť. ale na stoke je čosi príťažlivé, na úpadku je niečo magické, magnetické a neodolateľné, že? hudobne títo pijavičiaci predvádzajú slimačí chorý doom, sludge, čo ja viem ako sa to všetko nazýva, proste synonymá bahna a záhuby. zlá zlá zloba. štyri piesne s hnusným vokálom a zbustrovanými a drnčiacimi nástrojmi. toto ani zďaleka neni stoner, kedy si dáš jointa a všetko tak krásne valí, tu by sa ti asi po jointe vynorili najhoršie nočné mory a utiekol by si kričiac do tmy. po západe slnka to radšej ani nepočúvam, dosral by som sa od strachu. vinyl som vymenil v Rijeke s kamošom Damirom a celkom mám teraz chuť pozrieť si ich koncert a pobrodiťsa trošku v beznádeji, utopiťsa v pomalých rytmoch... ale nie moc, Koľa, bo mi bude zle.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára